V 13. storočí sa v západnej kresťanskej teológii naďalej rozvíja scholastika, ktorej počiatky sme si opísali v predminulom čísle a sú spojené najmä s osobami ako Anselm z Canterbury, Peter Abélard a Peter Lombardský. Nástup scholastiky priniesol zvýšený dôraz na rozum a pre teológiu nový spôsob myslenia, dialektiku, v ktorej určitá téza a jej antitéza tvoria novú pravdu, syntézu. V 13. storočí scholastika s týmito dôrazmi dosahuje vrchol a stavia svoju impozantnú filozoficko-teologickú stavbu. Azda najvýznamnejšími postavami vrcholnej scholastiky sú Bonaventura a Tomáš Akvinský.
Bonaventura (1221 – 1274) bol duchovným synom Františka z Assisi, dôraz však kládol na vzdelanie a viedol františkánsku katedru teológie v Paríži. Bol tiež generálom rádu františkánov a pre jeho múdre riešenie sporov ho nazývali „druhým zakladateľom“ rádu. Pevne zastával názor, že intelektuálna a morálna istota vyžaduje nadprirodzené božské osvietenie mysle a svedomia, čím sa líšil od Tomáša Akvinského.
Tomáš Akvinský (1226 – 1274) sa narodil v Aquine, ktoré sa nachádza na polceste medzi Rímom a Neapolom. Proti vôli svojej rodiny vstúpil do rádu dominikánov a o mnoho rokov neskôr sa stal univerzitným majstrom v Paríži. Svoj život zasvätil dosiahnutiu syntézy medzi rozumom a vierou, filozofiou a teológiou, Aristotelom a katolíckym učením. Z Aristotela čerpal veľa, veril, že jeho filozofia a katolícka teológia si neodporujú. Na tomto základe staval svoj filozoficko-teologický systém ako akýsi dvojposchodový dom: základ a prvé poschodie tvorila Aristotelova filozofia, katolícka teológia k nemu pridávala druhé poschodie a strechu. Prvým poschodím je základné poznanie Boha, porozumenie pôvodu ľudstva a zmyslu jeho existencie, druhým poschodím sú „tajomstvá viery“, ako sú Svätá Trojica, vtelenie Božieho Syna, vykúpenie, vzkriesenie atď.
Tomáš staval túto „stavbu“ veľmi usilovne. Písal komentáre k Biblii aj k Aristotelovi, filozofické aj teologické pojednania. Vrcholom jeho tvorivého úsilia je Summa theologiae, rozsiahla teologická práca, ktorá má viac ako 2 milióny slov.
Toto dielo však Tomáš nedokončil, 6. decembra 1273 totiž zažil zvláštnu skúsenosť, pri ktorej k nemu údajne prehovoril Kristus: „Dobre si o mne písal, Tomáš. Akú odmenu chceš za svoju prácu?“ Tomáš na to odpovedal: „Nič, Pane, len Teba samého!“ Tomáš nikdy neprehovoril o tom, čo následne zažil, ale odmietol pokračovať v písaní. Všetko, čo dovtedy napísal, sa mu zdalo len ako slama v porovnaní s tým, čo mu Pán zjavil. O štyri mesiace nato cestou na lyonský koncil zomrel. Zažil Tomáš Akvinský štyri mesiace pred svojou smrťou skutočné stretnutie s Kristom? Odpoveď sa zrejme dozvieme len v nebi.
Dielo a učenie Tomáša Akvinského bolo prijaté rozporuplne. Štyri roky po jeho smrti bolo odsúdené ako heretické, no o necelých 50 rokov bolo kanonizované. Dodnes tvorí podstatnú súčasť katolíckeho učenia.
V každom prípade bol impozantný filozoficko-teologický systém vytvorený Tomášom Akvinským vystavený útokom a nesúhlasným stanoviskám. Neskorá scholastika nabrala úplne iný smer, než tomu bolo na začiatku. Viera, že Boh robí všetko podľa nutných dôvodov dokonalosti a spravodlivosti, ktoré môže veriaci pochopiť a domyslieť, nabrala vážne trhliny.
Ján Duns Scotus (1266 – 1308), škótsky františkán, začína zdôrazňovať slobodu a nepoznateľnosť Boha. Nachádza obmedzenia ľudského rozumu, keď ide o vysvetlenie niektorých prvkov kresťanského učenia. S tzv. „novou cestou“ prichádza William Ockham (1280 – 1349), anglický františkán. Ten ešte viac zdôraznil Božiu slobodu a absolútnu moc. Ockham odstránil nepotrebné špekulácie a hypotézy zavedením princípu známeho ako Ockhamova britva. Tento princíp hovorí, že nie je potrebné tvoriť viac hypotéz a možných vysvetlení tam, kde postačuje menej.
Neskorá scholastika sa ďalej uberala smerom zdôrazňovania Božej slobody a nepoznateľnosti, a tak uzatvorila pomyslený kruh: na začiatku bol optimizmus, že rozum nám pomôže úplne poznať Boha, na konci ostalo rozčarovanie, že ho poznať nemôžeme vôbec a nemá zmysel niečo dokazovať.
Koniec scholastiky v podstate priniesol koniec stredoveku. Na jednej strane sa spod teológie vyčlenilo samostatné filozofické skúmanie vrátane vedeckého. Na druhej strane sklamanie z možností rozumu otvorilo cestu hľadaniu skutočnej pravdy a skutočnej autority. Práve na pozadí krachujúcej scholastiky dochádza k reformácii, ktorá sa vracia k jednoduchej viere a k Písmu ako zjavenému Božiemu slovu a skutočnej autorite.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia