Od decembra 2012 nájdete Slovo života v Bratislave už na Tomášikovej 30! Náš dlhoročný sen sa stal konečne realitou, keď sme pre naše kresťanské centrum našli vhodné priestory vo výbornej lokalite Bratislavy, na Tomášikovej ulici. Presťahovali sme tam naše vydavateľstvo, predajňu kníh (otvorenú aj počas týždňa), priestory pre deti a mládež, máme tam hlavnú sálu na bohoslužby, ktorá dokáže pojať do tristo ľudí a krásnu „kafetériu“, kde môžeme konečne posedieť s priateľmi, rodinou či pozvanými hosťami. Bonusom je aj veľká miestnosť pre mamičky s deťmi, do ktorej prenášame dianie na pódiu obrazom aj zvukom. Naším cieľom je ponúknuť v budúcnosti on-line vysielanie, „streaming“, aby v nedeľu ráno mohli byť s nami aj tí, ktorí nemohli docestovať na bohoslužbu. Veríme, že to bude pre mnohých z vás požehnaním, bližšie informácie o streamingu budú dostupné na našej stránke www.slovozivota.sk.
V nedeľu 25.11.2012 sme pozvali vzácneho hosťa, vedúceho misijného oddelenia z Uppsaly Christiana Åkerhielma, aby sme mohli nové priestory (celkovo okolo 700 m²) zasvätiť Pánovi. Spolu s desiatkami hostí aj z iných miest a našich misijných skupín sme prežili nádhernú nedeľu. Naše priestory prešli naozaj zaťažkávacou skúškou, no všetko fungovalo výborne. Keď sme sa pýtali nášho hosťa, pastora Christiana, ako to bolo v Uppsale, keď rekonštruovali svoju budovu, s úsmevom poznamenal, že keď konečne ľudia v nedeľu ráno vchádzali do nových priestorov jednými dverami, maliari si balili náradie a vychádzali druhými. My sme na to odpovedali, že sme to zvládli lepšie, lebo naši maliari odchádzali už v sobotu v noci :-). Chceme sa aj touto cestou poďakovať všetkým ľuďom z nášho zboru za ohromné nasadenie a pomoc pri rekonštrukcii a zariaďovaní budovy, odviedli ste skvelú prácu! Počas tých dvoch mesiacov sme s úžasom zisťovali, koľko je v našom strede šikovných a zručných ľudí; cirkev Božia je nádherné miesto. Nedokonalé, ale Božie. Aj v túto slávnostnú nedeľu sme počuli zo Skutkov apoštolov, ako Pán Ježiš zastavil Saula prenasledujúceho cirkev slovami: „Saule, Saule, prečo ma prenasleduješ?“ Saul však neubližoval Kristovi, iba jeho nasledovníkom; no Ježiš sa tak veľmi stotožňuje so svojím ľudom, že to zobral osobne. Ak Saul trýznil a mučil veriacich, prenasledoval tým samotného Ježiša. Neviem, aký je tvoj pohľad na cirkev, ale pamätaj na to, že Ježiš sa nás nehanbí nazývať svojimi bratmi. Sme jeho rodina. Ak chceš byť na jeho strane, je tiež dôležité, aby si si zamiloval jeho ľud, tých, ktorých vykúpil svojou krvou.
Po slávnostnej bohoslužbe sme ešte usporiadali stretnutie pre kazateľov a misijných vedúcich a tesne pred odletom nášho hosťa sme s ním urobili rozhovor. Zachytávame v ňom jeho čerstvé dojmy z návštevy Bratislavy, ale aj pohľad na misijné polia či vývoj v hnutí Slova života.
Ako sa ti páčili nové priestory Slova života v Bratislave?
Nevedel som, čo mám očakávať, ale zostal som príjemne prekvapený, bolo to nádherné, dobre osvetlené. Gratulujem! Podarilo sa vám to urobiť na kvalitnej úrovni, kafetéria je veľmi krásna, ľudia sa tu môžu bez náhlenia porozprávať aj po bohoslužbe.
Niektorí tvrdia, že budovy nie sú dôležité…
To ale, samozrejme, nie je pravda. Chrám, ktorý si Židia postavili, bol krásny, dokonca aj stánok za Mojžiša bol pekný aspoň zvnútra. Obsah je najdôležitejší, ale nemôžeme zanedbať ani formu.
Ako to bolo, keď ste stavali svoju budovu v Uppsale?
V roku 1986 sme začali klásť základy a už o rok nato sme budovu zasväcovali Bohu. Potom sme ju však ešte ďalšie dva roky dorábali. Koncom deväťdesiatych rokov prebehla ďalšia rekonštrukcia, lebo sme budovu rozširovali o veľké balkóny, ktoré pojmú ešte 1500 hostí a obnovovali sme pódium s krásnou stenou z bieleho mramoru z Jeruzalema. Ale medzičasom si aj mnoho ďalších zborov v sieti zborov Slova života postavilo vlastné budovy. Nedávno som sa zúčastnil zhromaždenia, kde sa robili veľké zbierky na nové budovy, ktoré budú stáť v Tadžikistane a Turkménsku, v krajinách, kde nie je ľahké preraziť s evanjeliom. Jedna je už hotová a ďalšia sa stavia. V Arménsku práve dokončujú budovu pre tri a pol tisíc ľudí a v Donecku pre dva a pol tisíc ľudí. Vlastné priestory pomôžu ľuďom, aby sa cítili viac doma a neboli takí roztratení ako Izraeliti na púšti…
Mnohé roky si slúžil ako misionár. Priblíž nám túto službu zo svojich osobných skúseností.
Spolu s rodinou sme žili sedem rokov v Rusku, počas ktorých sme sa sťahovali do rôznych miest, ale najviac času, asi tri roky, sme strávili v Moskve. Máme na to veľmi krásne spomienky. Najdôležitejšie vždy bolo vybudovať si dobré vzťahy. Aj dnes, napriek tomu, že bývam v Uppsale, ako misijný vedúci veľa cestujem po celom svete. V ostatných rokoch sa pre našu službu otvára Čína a v Indii nám rastú biblické školy viac než doteraz. Vo Vietname máme v biblickej škole tento rok až 220 študentov a mnoho novo založených zborov, hoci pred desiatimi rokmi sme tam nemali žiadnu prácu. Podobne sa rozrastá aj naša humanitárna pomoc. Evanjelium, ktoré kážeme, nie je švédskou špecialitou, ale niečo, čo funguje v každej krajine a kultúre.
Okrem toho prebieha spolupráca zborov v hnutí Slova života (Word of Life International), pracuje sa na rôznych dokumentoch, ktoré pojednávajú napríklad o koordinácii misie, o rôznych etických záležitostiach a spoločných hodnotách. Všetko sa to začalo na kongrese na jar tohto roku v Efeze. Naplno sa zachováva osobitosť jednotlivých zborov, no v určitých oblastiach hľadáme spoločné rysy a stratégie.
Na stretnutí pre vedúcich si predostrel zaujímavú myšlienku o prebudení a jeho vývoji. Mohol by si sa s tým podeliť aj s našimi čitateľmi?
Je to podobné, ako keď sa do niekoho zamiluješ. Všetko ostatné pre teba stráca význam, akoby si stratil hlavu. Svojím spôsobom je to normálne :-). Je to dramatický začiatok plný vášní, snov a očakávania od budúcnosti. Potom sa zoberiete, máte deti a čím viac ich máte, tým viac zodpovednosti vám pribúda. Prespávať v aute, ako kedysi istý môj známy, alebo žiť životným štýlom „hippisáka“, „môžu“ len slobodní. Keď však nájdu životného partnera a vstúpia do manželstva, musia sa usadiť a začať si plniť nové povinnosti. Musia deťom zabezpečiť detskú izbu, dohliadať na ich školské povinnosti, stravu a podobne. Je to oveľa náročnejšie, než predtým a možno ťa to začne unavovať. Vtedy je ľahké unikať v spomienkach do minulosti a premýšľať o tom, aké to bolo kedysi krásne a pozastavovať sa nad tým, kde sa to všetko stratilo. Namiesto toho si treba uvedomiť, že sme jednoducho prišli do iného štádia. Nepopieram, že do manželstva treba prikladať nový oheň lásky a som plne presvedčený, že môže dobre fungovať aj po mnohých rokoch. Snažím sa iba poukázať na túto paralelu, že podobne to môže fungovať aj v živote cirkvi. Po niekoľkých rokoch to už možno nie je také romantické ako na začiatku, namiesto toho máš viac zodpovednosti a musíš oveľa viac plánovať. Môžeš sa vždy ohliadnuť naspäť a nostalgicky si zaspomínať na staré dobré časy prebudenia, no otázkou je, či to bolo naozaj lepšie. Iste, mohlo tam byť o niečo viac emócií a vášne – to všetko bolo od Boha, ale nemali sme ešte „toľko detí“, nemali sme toľko zodpovednosti. Dnes, keď sa rozrástla služba v domácom zbore i na misii, koordinujeme skupiny, máme evanjelizácie, vydavateľstvo a množstvo iného, odrazu sa veci musia lepšie zorganizovať. Niektorí charizmatici sú priam alergickí na slovo organizovať. Zdá sa im, že organizovanie uháša ducha, ale pravdou je aj to, že ak neplánuješ, tak máš iba chaos.
Treba si tiež uvedomiť, že na začiatku každého diela je oveľa menej ľudí, takže je to neporovnateľné.
Áno, ak chceme byť zrelými a dospelými, potrebujeme si takéto skutočnosti uvedomovať, nepoľavovať v úsilí a snažiť sa čo najlepšie postarať o ovocie. Príkladom môže byť aj vývoj v Moskve, kde som začínal ako misionár. Na začiatku sme boli v byte, potom v rôznych prenájmoch a boli to vzrušujúce časy nových začiatkov. No dnes, v novej cirkevnej budove Slova života v Moskve, prebieha počas víkendu až trinásť zhromaždení, aby sa dokázali postarať o rôzne vekové a národnostné skupiny. Ak sa na to pozrieme z globálnej perspektívy, tak v tomto období privádzame ku Kristovi viac ľudí ako kedysi, zakladáme viac zborov a máme väčší vplyv na spoločnosť. Preto sa neohliadam za seba s akousi nostalgiou, ale pozerám sa s radosťou dopredu.
Ako by si stručne definoval vývoj Slova života?
Osemdesiate roky zvykneme označovať ako dekádu viery, keď sme prijali od Pána poverenie vybaviť Boží ľud slovami viery, ukázať mu duchovné zbrane, ktoré má, naučiť veriacich, ako ich používať, a poslať ich do víťazného boja. Deväťdesiate roky boli pre nás roky misie. Povstalo mnoho nových zborov, ktoré sme začali budovať. V tomto štádiu je dôležité, aby sme sa neuzavreli, nemysleli sme si, že sme nejaká „elita“. Každé prebudenie v zásade reaguje na určitý nedostatok v tele Kristovom a keď ho nájdeš, tak si z toho veľmi šťastný a zdá sa ti, že si hádam jediný, kto ho má. A je pomerne ľahké si domýšľať, že ak druhí nemajú to, čo máme my, niečo s nimi určite nie je v poriadku. Pri takomto postoji však hrozí izolácia až sektárstvo. Namiesto toho sa treba otvoriť aj pre druhých, ponúknuť im to, čo máme od Boha a zaujímať sa aj o to, čo od Pána prijali oni a čím nás môžu obohatiť. Toto bol aj náš vývoj po roku 2000. V dlhodobom horizonte je to určite správne rozhodnutie. Neznamená to, že tým majú zbory stratiť svoju identitu. Je to podobné ako so susedmi. Je dobré ich spoznať bližšie, aby si sa pre nich mohol stať ešte väčším požehnaním.
Otázky kládol Peter Čuřík