Na ďalekom východe, až za Prešovom, v zariadení Savore Sigord sa zišlo tento rok 30 detí, prevažne z Bratislavy. Neboli na výlete, ale na detskom tábore, ktorý robieva Slovo života rok čo rok. Tentoraz s názvom Ovocinoland. Téma súvisela s názvom: Ako niesť ovocie Ducha. Ak náhodou nepoznáte Gal 5:22, vyspovedajte deti a s radosťou vám to povedia: „No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“
Každý deň sme sa na jedno-dve z nich pozreli bližšie. Po rannej bohoslužbe sme to rozoberali v malých skupinkách. Bolo milé sledovať deti, ako tieto Božie pravdy objavujú vo svojich Bibliách. Nie všetky ju boli naučené čítať, zistilo sa to ľahko aj podľa toho, ako v nej listovali, zvlášť keď hľadali Evanjelium Matúša hneď za Genezis… Nevadí. Sme tu predsa na to, aby sme sa to naučili. Pomocou bol aj pracovný list s nápoveďou, prípadne tam vyriešili nejakú úlohu, tajničku alebo nakreslili strom ovocia Ducha, o ktorom by sa snívalo nášmu psíkovi.
Poďme však pekne po poriadku. Aký by to bol tábor bez rozcvičky? Už aj vstávať z postele, lenivosť sa netoleruje! Rozcvičky však vojenské nie sú, dokonca sú aj zábavné, napríklad treba napodobniť rukami pokazený veterný mlyn, alebo si len tak zaplávať na suchu.
Po raňajkách nasleduje ranné zhromko, kde má hlavné slovko jeden z vedúcich. Aj takto sa môžu deti inšpirovať, veď každý z nás dospelákov má niečo jedinečné, aj štýl, ktorým vysvetľuje. Potom sa o tom rozprávame na biblických skupinách a nasledujú vytúžené workshopy. Každý deň si deti vyberajú zo štyroch možností. Voľba to ľahká nie je, futbal láka vždy. Ale čo takto prežitie v lese? To sa bežne vo veľkomestskom paneláku nenaučíte. Lukostreľba? Tú nie je rozumné vynechať, pretože body sa zapisujú a najlepší získa pohár. A čo kurz prvej pomoci, alebo aj pečenia? Po chutných muffinoch sa len tak zaprášilo. A čo keď sa im chce niečo objavovať? Žiadny problém, vedecké pokusy majú vždy svojich priaznivcov. A keď chcú byť krásne dievčatá ešte trochu krajšie, čaká ich beauty. Trochu som sa obával, ako v tej „konkurencii“ obstojí workshop chvál, ale postupne sa na neho hlásilo viac a viac detí, ktoré potom doplnili chýbajúce miesta v kapele. Na večernom zhromku spolu s Laurou viedli chvály! Fantastické.
Hneď po obede prichádza Ruhestunde – tzv. tichá hodinka – niektoré dievčatá vyfarbovali dlhočiznú papierovú rolku a viacero detí sa zdokonaľovalo v kráľovskej hre, kde im asistoval Šachuľko Matový. A keď im to v hlave už nechcelo páliť, stavali najvyššiu vežu sa svete – podarilo sa až 12 poschodí zo šachových figúrok.
Na tábore sú mobily zakázané, nikomu to zjavne neprekáža, lebo hier je tu od výmyslu sveta. Na rade je spoločná hra – niečo na spôsob olympiády – na neďalekom trávnatom ihrisku sa súťažilo v niekoľkých tímoch a na záver dekomlat. Iné dni sme po obede hrali escape room, celkom veľkej obľube sa tešila hra cornhole, keď bolo nevyhnutné trafiť mieškami do neveľkej diery v doske.
Jeden deň sme si spravili aj výlet do zoologickej záhrady do Košíc. Oplatilo sa. Videli sme aj dinopark a tí, čo sa nebáli, boli aj na 12-minútovom filme v 3D kine. Pokochali sme sa pohľadom na všetky možné tvory. A hoci sme tento rok túru neplánovali, mali sme ju aj tak. Nikto z náš netušil, aké kopce nás v ZOO čakajú – napokon teda bola aj celkom náročná prechádzka.
Na večerných stretnutiach sme hrali deťom divadielko. Vlastne v hereckom tíme boli aj deti. A zvládli to bravúrne – Vivien ako milá pani Útechová, všetko kazil Kazír Samko, deti zabávala aj spomalená Dumajka, nadšením prekypovala Ovocíčkožrútka a ja som sa zahral na pána Ovocného.
Na záver dňa – ešte chvíľu pri filme alebo pri čítaní večernej rozprávky. A potom už spať – stačí dodržať pravidlo ticho, tma a bez pochybu – sen sa prihlási o slovo aj sám.
Áno, bola aj nočná hra, ale niektorí boli po celom dni takí vyšťavení, že sa o polnoci zobudiť nedali.
A keď všetko napokon stíchlo, celý tím vedúcich dolaďoval ešte ďalší deň. Veľká vďaka patrí naozaj všetkým – manželom Cibulovcom, zdravotníkovi Igorovi, Jonatanovi, Viktorovi, Berenike, Natálke a Laure.
K táboru patrí aj vyhodnotenie. Chceli sme oceniť všetky deti a aj preto každý z nich dostal medailu. Okrem toho sme rozdali poháre pre najlepšieho uctievača, športovca, znalca Biblie, lukostrelca a šachistu.
Koniec dobrý, všetko dobré – autobus, hoci meškal, nás napokon doviezol do Kysaku na vlak. No a potom už ostáva len jedno – vyobjímať sa na stanici s rodičmi a ukázať im v skutočnom živote, že o ovocí Ducha sme sa nielen učili, ale ho aj všetci chceme žiť. Zdá sa, že sa to podarilo, teraz to už môžem zhodnotiť s odstupom času – dostali sme niekoľko pekných mailov od rodičov.
„Martinke sa veľmi páčilo, až jej bolo smutno a ľúto, keď sme ju vyzdvihli. Že vraj to už končí….“ Mama Alexinky nám napísala, že dcéra určite pôjde aj o rok: „Som nadšená, ďakujem krásne za vašu snahu a tiež za to, že ste zasievali do našich detí s láskou a starostlivosťou!“ Nadšená bola aj ďalšia mamička: „Všetko to, čo robíte, je naozaj obdivuhodné, klobúk dole – veď neúnavne idete do toho rok čo rok. Vďaka Bohu za vás všetkých!
Aj ďalší rodičia sa tešili z toho, že to ich ratolesti zvládli. „Myslím, že tento tábor bol skutočne vydarený, podľa fotiek, aj podľa toho, čo nám deti stihli už povedať. Cítili sa tu naozaj dobre.“
A ak by ste si chceli pozrieť fotky, veľa ich nájdete napríklad https://www.instagram.com/huncarmartin/
Martin Hunčár