V predchádzajúcich číslach sme sa venovali najvplyvnejším osobnostiam reformácie v 16. storočí. Jedným zo spoločných menovateľov tohto prebudeneckého pohybu bol dôraz na Bibliu ako najvyššiu autoritu, ktorá je jediná smerodajná pre kresťanský život. Druhou vecou však bolo uplatňovanie tejto zásady – jednak nie vo všetkých otázkach panovala zhoda, jednak aktuálna spoločenská, politická a náboženská situácia priala reformovaniu niektorých oblastí viac a niektorých menej. V takejto situácii bolo len logické, že niektorí reformátori boli umiernenejší, iní radikálnejší a snažili sa presadiť aj tie otázky, ktoré boli v spoločnosti kontroverznejšie. Toto krídlo označujeme ako radikálna reformácia.
Radikálna reformácia nebola žiadnym jednoliatym hnutím, je to skôr súhrn rôznych prúdov reformácie, ktoré na rozdiel od hlavných prúdov neboli riadené vládnymi úradmi. Z toho logicky vyplýva, že radikálne reformné kruhy boli slobodnejšie z hľadiska štruktúry, ale zároveň boli väčším tŕňom v oku vládnych kruhov a neraz čelili prenasledovaniu.
Jedným z najvýznamnejších prúdov radikálnej reformácie boli tzv. anabaptisti, ktorých kolískou je Švajčiarsko. Výraz možno preložiť ako novokrstenci a tento názov im bol daný ich odporcami preto, že neuznávali krst nemluvniat a podľa biblického vzoru sa krstili ponorením v dospelosti na základe osobného rozhodnutia (znova). Práve toto bola v tej dobe veľmi pálčivá otázka, kde pod tlakom súčasného náboženského cítenia ustúpil napr. aj Martin Luther, ktorý pôvodne tiež odmietal krst detí. Bola to totiž väčšia téma, ako by sa na prvý pohľad zdalo – otázka krstu bola len vyjadrením širšej snahy, ktorej cieľom bola rekonštrukcia cirkvi a sociálneho poriadku. Zmena chápania cirkvi z ľudovej, do ktorej sa ľudia rodia, na spoločenstvo tých, ktorí sa osobne rozhodli do nej patriť. Vzhľadom na previazanosť cirkvi so štátom bol takýto pohyb zo strany mocných videný ako veľmi nebezpečný. Anabaptisti vlastne urobili najradikálnejší pokus o obnovenie cirkvi z celej reformačnej éry a stali sa prvou nezávislou cirkvou svojich čias.
Pri zrode anabaptizmu stáli Felix Manz a Conrad Grebel, ktorí dospeli k názoru, že švajčiarsky reformátor Ulrich Zwingli zastal v reformách na polceste. Začiatkom roka 1525 začali svoje zistenia o krste detí uvádzať do praxe a keď mestská rada v Zürichu následne vydala príkaz, aby všetky rodiny s nepokrstenými deťmi dali deti do ôsmich dní pokrstiť, namiesto toho sa zišli v dome Manzovej matky a bývalý kňaz Goerge Blaurock požiadal Grebela, aby ho pokrstil. Keď to Grebel urobil, Blaurock pokrstil 15 ďalších účastníkov zhromaždenia. Hoci mestská rada radikálov z kantónu vyhnala, tí odmietli odísť, začali sa schádzať na vidieku v súkromných domoch, krstili sa ďalší ľudia a spoločne prijímali Pánovu večeru. Na veľkonočnú nedeľu 1525 bol pokrstený Balthasar Hubmeier, a tak vznikla skupina dnes známa ako švajčiarski bratia. Práve Hubmeier neskôr priniesol anabaptizmus na Moravu, kde sa tiež rozšíril.
Medzi dôrazy anabaptistov patrilo učeníctvo, sloboda svedomia, oddelenie cirkvi od štátu, odmietali aj prísahu a vojenskú službu. Stali sa terčom prudkého prenasledovania nielen z teologických, ale aj z politických dôvodov. Často boli trestaní utopením (ako paródia na krst ponorením). Ako prvý bol takto utopený v rieke Limmat samotný Felix Manz začiatkom roku 1527. Pri poprave chválil Boha, že môže zomrieť za pravdu, a zvolal: „Do Tvojich rúk odovzdávam svojho ducha!“ Hoci nie je isté, či Zwingli s popravami súhlasil, verejne proti nim neprotestoval. V prenasledovaní novokrstencov sa s katolíkmi spolčili aj luteráni, napriek počiatočnému nesúhlasu Luthera. Aj v samotnom anabaptizme sa vyskytovali extrémy, najznámejším smutným príkladom je Münster, ktorý bol vyhlásený za Nový Jeruzalem. Pokus o ustanovenie Božieho kráľovstva na zemi skončil otrasnými násilnosťami a veľmi poškodil povesť všetkých anabaptistov.
Napriek krutému prenasledovaniu a niektorým extrémom sa hnutie šírilo ďalej, rozšírilo sa aj do iných krajín a stalo sa zárodkom hnutí, ktoré existujú dodnes – korene v ňom majú menoniti, kvakeri, amiši a v určitom zmysle aj baptisti. Okrem iných krajín sa anabaptizmus rozšíril aj na už spomínanú Moravu a západné Slovensko, kde boli jeho príslušníci označovaní ako habáni. O tom ale zas v ďalšom čísle.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia
PuritanBoard.com
Tomáš Počai