V dobe, keď v Nemecku napredovala Lutherova reformácia a vo Švajčiarsku ostalo rozbehnuté reformné úsilie po Ulrichovi Zwinglim, prichádza na švajčiarsku scénu reformátor z Francúzska Ján Kalvín. Zo štúdia práva presedlal na teológiu a ako rímsky katolík zozačiatku tvrdo vystupoval proti „luteranizmu“. V Paríži študoval na tej istej škole, kde neskôr aj hlavný iniciátor protireformácie Ignác z Loyoly. Postupne sa však dostal pod vplyv reformátorov ako bol Theodor Beza a Guillaum Farel.
Často sa rozprával o veciach viery so svojím bratrancom Olivetanom, ktorý sa ako prvý pustil do prekladu Biblie z pôvodných jazykov do francúzštiny. Ten tvrdil, že na svete sú len dve náboženstvá: jedno vymyslené človekom, v ktorom sa človek snaží zachrániť sám seba rituálmi a dobrými skutkami, a druhé zjavené v Biblii, v ktorom človek nachádza záchranu len zdarma z Božej milosti. Kalvín toto „nové učenie“ odbil s tým, že predsa hádam nežil celý život v blude. No slová v ňom pracovali a krátko nato v slzách padol na kolená a v modlitbe Bohu zveril všetky svoje pochybnosti a úzkosti. Po svojom náhlom obrátení sa Kalvín rozišiel s Katolíckou cirkvou a začal aktívnu evanjelizačnú činnosť. Za to bol niekoľkokrát na krátku dobu uväznený a nakoniec musel z Paríža odísť. Spustili ho z okna na posteľných plachtách a ušiel prezlečený za vinohradníka s motykou na pleci.
Vo veku 27 rokov napísal svoje najvýznamnejšie dielo Inštitúcia kresťanského náboženstva.
Po úteku sa nejaký čas pod krycími menami túlal po južnom Francúzsku, Taliansku a Švajčiarsku. V tej dobe, vo veku 27 rokov, napísal svoje najvýznamnejšie dielo Inštitúcia kresťanského náboženstva. Keď sa na ceste do Štrasburgu v roku 1536 zastavil v Ženeve, centre obchodu, zábavy a náboženstva, stretol už spomínaného Guillaumea Farela, ktorý tam pôsobil ako reformátor. Ten inštinktívne cítil, že Kalvín je ten správny človek na dokončenie reformácie. Kalvín váhal, že je príliš mladý, neskúsený, plachý a že potrebuje viac študovať, Farel ho nahovoril zostať. Pretože obyvatelia Ženevy boli veľmi nemorálni a nedisciplinovaní, Farel a Kalvín spísali vyznanie viery a pravidlá mestskej disciplíny. Snaha presadiť ich však vyprovokovala organizovaný politický odpor a obaja reformátori museli mesto opustiť.
Kalvínov vplyv Ženevu viditeľne transformoval
Po politickom prevrate v Ženeve sa v roku 1541 Kalvín do Ženevy vrátil. Hoci trvale zostal len jedným z mestských kazateľov, snažil sa zo Ženevy urobiť model zdokonalenej kresťanskej komunity. Kalvínov vplyv Ženevu viditeľne transformoval a škótsky reformátor John Knox vyhlásil, že je tam „najdokonalejšia Kristova škola“, aká kedy na zemi existovala od čias apoštolov. Ženeva sa stala útočiskom pre protestantských vyhnancov z celej Európy. Kalvín bol výborným kazateľom. Od roku 1549 sa jeho kázne zapisovali tesnopisom a veľa z nich bolo publikovaných. Napísal komentáre k mnohým biblickým knihám a niektoré z nich ešte stále majú cenu pre osvetlenie textu. Spolu s Françoisom Rabelaisom je považovaný za spoluzakladateľa modernej francúzskej prózy.
Samozrejme, že Kalvín nebol dokonalý – sám priznával občasné výbuchy hnevu, bol netolerantný a príliš často stotožňoval opozíciu voči svojej osobe s odporom voči Božiemu slovu. Zlú povesť získal aj vďaka učeniu o predurčení (ktorým je dnes známy najviac zo všetkého), čo je ale viac dielom jeho nasledovníkov. Ženevská reforma zahŕňala aj prísnu morálku, ktorá bola nielen povzbudzovaná, ale aj kontrolovaná a hriechy sa trestali väzením, exkomunikáciou, vyhnanstvom alebo dokonca smrťou. Mnoho mladých ľudí neznášalo Kalvínovu prísnu disciplínu. Bol obvinený, že je „ženevským diktátorom“, hoci priamu politickú moc nemal. Najsmutnejší je prípad upálenia lekára Miguela Serveta za to, že šíril falošné učenie o Trojici. Kalvínov oponent Sebastian Castellio o prípade správne napísal, že upaľovanie heretikov je ďaleko od Kristovho Ducha a že popraviť heretika neznamená brániť učenie, ale zabiť človeka. Na Kalvínovu obranu treba povedať, že toto všetko treba chápať aj v kontexte doby a dedičstva, ktoré získal z predreformačných čias. Napriek všetkým nedostatkom sa rozbehol reformný prúd, ktorý neskôr viedol k ďalším reformným pohybom. Kalvínska reformácia sa rozšírila najmä do Holandska a Škótska a neskôr sa práve na jej pôde zrodili západné evanjelikálne a prebudenecké cirkvi.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia
PuritanBoard.com
Tomáš Počai