Odkedy som opäť začal behávať a mierne upravil svoje stravovacie návyky, cítim sa lepšie než kedykoľvek predtým. Ani v minulosti som nebol vážne chorý, lepili sa na však mňa nachladnutia, chrípky, mal som kožný ekzém, občasné problémy s chrbticou a cítil som sa vyčerpaný. No za posledných päť rokov som ako vymenený – zdravý, neužívam žiadne lieky, duševne nie som preťažený a dobre a pokojne spávam. Cítim sa takmer previnilo, keď to konštatujem, pretože každého dnes čosi bolí. Nechcem sa chváliť a bol by som nerád, keby to tak vyznelo. Za všetko vďačím Pánu Bohu, a ak som zdravý, je to len Jeho milosť.
Fyzický stav mnohých ľudí je dlhodobo zapríčinený niečím, čomu dosiaľ nevenovali pozornosť – zanedbaním zdravého životného štýlu. Viacerí ľudia, ktorých sa to týka, s tým súhlasili, dokonca to tak sami pomenovali. Sú si vedomí toho, že musia vo svojom živote urobiť zmeny, ak nechcú skončiť ešte horšie.
Martin Hunčár
Na svoje si prídu aj gazdinky.Vladimír Vrábel – DWELL CATERINGpre vás pripravil osem receptov. Chceli by ste vedieť, ako si pripraviťmorčací karbonátok so sladkými zemiakmi a grilovanou paradajkou? A čo takto dať si na obed steak z lososa s uhorkovým šalátom? Alebo na raňajky Ovsený burger s karamelizovaným jablkom?
Zdravý životný štýl obsahuje tieto kapitoly:
- Ako na tom ste?
- Ako sa na seba pozeráte?
- Duch, duša a telo
- Čo môžeme urobiť pre svoje telo?
- Pohybové aktivity ľudí kedysi a dnes
- Prečo treba športovať?
- Ako rozhýbať svoje lenivé telo?
- Praktické rady začínajúcim športovcom
- Dajte si do tela a užite si to!
- Regenerácia
- Čo hovorí Biblia o strave?
- Ako rozlišovať zdravú stravu od nezdravej?
- Nadváha, diéta a chudnutie
- Recepty zdravej stravy
- Pôst
- Zhrnutie: Všetko, čo sme povedali o zdravom životnom štýle
V knihe nájdete aj 20 kreslených vtipov od Juraja Martišku.
Pohybové aktivity ľudí kedysi a dnes
Ako žili ľudia v staroveku?
Ľudia sa odjakživa hýbali. Adam s Evou chodili celý deň po raji a ich úlohou bolo zveľaďovať ho. Po tom, ako Boh človeka vyhnal z Edenu, pripomenul mu, že bude musieť tvrdo pracovať a v pote tváre jesť chlieb. Ak by ste predsa len trvali na evolučnej teórii, tak kedysi veľmi dávno sme boli lovcami, ktorí celý deň štvali nejakú zver, aby ju chytili. Aj biblický Ezau, Jákobov brat, bol lovcom. Žil asi 1800 rokov pred naším letopočtom. Preháňal sa po stepiach a jeho otec Izák mal z neho omnoho väčšiu radosť ako z Jákoba, ktorý sedával pri mamičkinej sukni.
Príbehy starozákonných patriarchov čítame len z duchovného hľadiska. Sme vďační za Abraháma, otca viery, ale nevšímame si, že celý život putoval, neprespával v luxusnej obývačke, ale v stanoch. Jeho synovia a vnuci boli pastieri, celý deň boli na nohách, pravidelne museli stáda napájať, pumpovať stovky litrov vody z hlbokých studní. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako zdravo žili? Abrahám ešte ako storočný splodil potomka! Niekedy nám unikne aj to, ako títo ľudia umierali. Tušili svoju smrť, zvolali celú rodinu, rozlúčili sa, požehnali ich a potom odišli na druhý svet bez bolesti. Neviem, ako vy, ale ja by som takúto smrť privítal. Dnes zomiera až polovica ľudí predčasne, pričom odborníci sa zhodujú na tom, že jednou z hlavných príčin je nedostatok pohybu.
Pravdepodobne ste už počuli o trpiacom Jóbovi. Bol to veľmi bohatý človek, a to už pred tým, než ho postihlo súženie. Po tom, ako ho Boh uzdravil, prosperoval dvojnásobne. Podľa mnohých vykladačov Biblie žil veľmi dávno, ešte pred Abrahámom. Nemal uložené peniaze v banke, ale vlastnil štrnásťtisíc oviec a šesťtisíc tiav, tisíc volských záprahov a tisíc oslov.[1] Svojím životným štýlom určite nepripomínal márnivých ľudí v Las Vegas, neslnil sa na súkromných ostrovoch, ale svoj majetok nadobudol tvrdou prácou. Boh o ňom povedal, že je spravodlivý, takže sa k majetku nedostal nepoctivo. Je vôbec možné predstaviť si, koľko hektolitrov vody napumpoval pre svoje stáda počas svojho života? Dokonca aj Rebeka sa práve tým, že napojila stáda tiav, zaľúbila sluhovi, ktorý mal za úlohu vybrať pre Izáka manželku. Dnešné ženy používajú automatické práčky, umývačky riadu a tie, ktoré na to majú, radšej niekoho zaplatia, aby im aj poupratoval. Napriek tomu sú konštantne unavené… Rebeka by im dala!
[1] Biblia, pozri Jób 42:12.
Môj prvý maratón
Prvý maratón je jedinečný zážitok. Človek sa cíti ako greenhorn na divokom západe. Blížim sa k štartu v centre Košíc a drkocem zubami. Zima. Nervozita. Vzrušenie. Očakávanie. Ešte nikdy som nebežal takú dlhú vzdialenosť. Počas tréningu som doposiaľ neprebehol viac ako tridsať kilometrov. Keď som videl, ako sa všetci rozcvičujú, hovoril som si: Čo tu vlastne robím? Na čo som sa to dal nahovoriť? Ostávam radšej v zadnej časti štartového poľa, aby ma tí rýchlejší neprevalcovali. Ozval sa výstrel a rozbehli sme sa ako splašené kone. Teória je jasná: začni pomaly a postupne pridávaj, ale preteky sú preteky. Odzadu sa na teba tlačia, odvšadiaľ sa ozývajú pokriky, po krajoch cesty ťa hecujú diváci, do rytmu hrajú každých pár kilometrov nejaké hudobné kapely. Komu by sa chcelo vliecť? Ľudia bežia všetkými možnými štýlmi. Akýsi pán vedľa mňa už na piatom kilometri fučí ako lokomotíva, nedávam mu veľa šancí. Zaraďujem sa za bežca, ktorý má nohy doslovne do písmena „O“, nechápem, ako môže vôbec bežať. Neďaleko beží človek, ktorý má nohy do písmena „X“, tomu sa hádam beží ešte ťažšie. Sem-tam predbehnem ľudí, ktorí sa zišli ako na maškarný ples. Chvíľu si myslím, že iba ja jediný bežím normálne. Môj otec, ktorý ma povzbudzoval na trati, ma však po skončení vyviedol z omylu: vraj ma rozozná už zďaleka podľa dlhých krokov a podľa toho, ako sa kníšem… Zaraďujem sa za dvojicu mladíkov. Rozprávajú sa, ako keby sedeli v krčme, nedychčia, tí by mohli držať tempo. Po chvíli vyťahujú akúsi tubu podobnú zubnej paste a občerstvujú sa. Ja vyťahujem tabličku čokolády a dávam si ju do úst. Lepí sa mi na ďasná a ľutujem, že som si ju vôbec dal. Kým sa napijem na občerstvovacích staniciach vody a iontového nápoja, moji parťáci mi ujdú. Už ich nedohoním, vidím, ako sa mi vzďaľujú.
Prvá polovica šla napriek všetkému hladko. No dopustil som sa školáckej chyby a hneď po obrátke som zrýchlil s vedomím, že už mám len dvadsaťjeden kilometrov… Na druhej strane ulice bežia ladným behom Keňania. Akoby sa vznášali. O chvíľu to už budú mať za sebou. V porovnaní s nimi si pripadám ako vyčerpaný slimák. Po dvadsiatom piatom kilometri som si nohy už cítil a po tridsiatom ma už boleli a výrazne som spomalil. Po tridsiatom piatom som sa len motal. Ukázalo sa, že som málo trénoval. Každý kilometrovník som vyzeral už z diaľky, no odmietal som zastaviť. Predbehol som zopár úbožiakov, ktorých asi chytili kŕče a ledva kráčali. Nie, takto by som nechcel skončiť. Zápasím sám so sebou a posúvam sa ďalej, ďalej a ďalej. Začala sa už ozývať aj nedoliečená únavová zlomenina. Hádam to pár kilometrov pred cieľom nevzdám? Divákov popri ceste pribúda, každý z nás zo seba doluje aj tie sily, ktoré už nemá. Pred sebou vidím Dóm svätej Alžbety, čo znamená, že môj „očistec“ sa chýli ku koncu. Zrýchľujem. Keď som dobehol do cieľa za tri hodiny štyridsaťpäť minút, cítil som sa, akoby som dobyl Ameriku. Bol som maximálne vyčerpaný, ale šťastný. Eufória. Endorfíny. Esemesky. Niekoľko dní som ledva chodil, po schodoch som išiel len s obrovským sebazaprením, no stálo to za to. Cesta späť už neexistuje. Október 2010. Stal som sa bežcom.