Prečo nechať život dieťaťa na náhodu, keď ho môžete vložiť do Božích rúk?
Autorkine knihy sa vydali v obrovských nákladoch v rôznych krajinách sveta, na Slovensku sa stali bestsellermi Moc manželkiných modlitieb a Moc manželových modlitieb.
Hneď po vydaní tejto knihy sme boli zaplavení objednávkami zo všetkých kútov Slovenska. To, že táto kniha vyšla pred časom v českom jazyku a kolovala už aj po Slovensku, nijako neubralo na jej predajnosti. Modlitba je stále aktuálna a zdá sa, že aj kresťanskí rodičia na Slovensku takúto pomoc veľmi vítajú. Rozhodli sme sa uverejniť časť ešte jednej kapitoly z tejto knihy.
Stať sa modliacim rodičom
To je najlepšie, ale aj najťažšie „zamestnanie“. Môže priniesť tú najväčšiu radosť, ale spôsobiť tiež najväčšiu bolesť. Neexistuje nič podobné, čo by natoľko napĺňalo a súčasne prinášalo toľko radosti. Ale nič nie je ani také namáhavé a vyčerpávajúce. Žiadna oblasť života nedá väčší pocit úspešnosti, ak ide všetko hladko. V žiadnej inej oblasti života sa nebudete cítiť väčším smoliarom, ak sa nebude dariť.
RODIČOVSTVO! – Toto slovo môže vyvolať rozporuplné pocity. Svoje deti sa usilujeme vychovávať najlepšie, ako vieme. A potom, keď si už myslíme, že máme rodičovstvo pod kontrolou, zrazu zistíme, že s každým novým vývojovým obdobím, ktoré prináša ďalšie „novšie“ problémy, sa opäť nachádzame na neprebádanom teritóriu. Niekedy cezeň preplávame hladko, inokedy nás prepadne víchrica alebo prílivové vlny, potom sa cítime natoľko unavení, že by sme to najradšej vzdali… Ale mám pre vás dobrú správu. Životy našich detí nikdy nemusia byť ponechané na náhodu.
Neprechádzajme sa nervózne sem a tam, obhrýzajúc si nechty a desiac sa dvojročných lapajov či dospievajúcich tyranov. Nebojme sa vopred toho, čo so sebou prinesie ďalšie vývojové obdobie, aké nebezpečenstvo sa skrýva za nasledujúcim rohom. Nemusíme byť ani dokonalými rodičmi. Môžeme práve teraz, v tejto chvíli začať pozitívne meniť budúcnosť svojich detí. Nikdy nie je príliš skoro, ani príliš neskoro. Nezáleží na tom, či má dieťa tri dni a je dokonalé, alebo má tridsať rokov a kvôli problémom s alkoholom sa už tretíkrát rozvádza. Naše deti potrebujú modlitby rodičov v každom období života a časom z nich budú mať veľký úžitok. Nejde o to, aby sme sa pokúsili zvládnuť všetko naraz a sami, ale aby sme sa obrátili k najskúsenejšiemu „rodičovi“ všetkých čias, k nášmu nebeskému Otcovi, a prosili ho o pomoc. Bez neho, totiž, nič nezmôžeme! Potom krok za krokom začleňme do modlitby každý detail života dieťaťa. Je v tom oveľa väčšia sila, ako si väčšina ľudí dokáže predstaviť. Nepodceňujme moc rodičovskej modlitby!
Čo sa mňa týka, nezažila som dobrý príklad od rodičov, pretože ma vychovávala psychicky chorá matka a týrala ma. O tomto týraní a svojom zázračnom uzdravení z jeho dôsledkov som písala v knihe „Stormie” (Harvest House Publishers). Opísala som v nej, ako som si vďaka narodeniu syna Christophera, nášho prvého dieťaťa, uvedomila, že aj ja mám v sebe potenciál stať sa týrajúcim rodičom. Som presvedčená, že bez života s Pánom sme odsúdení opakovať chyby minulosti a napodobňovať to, čo sme sami odpozorovali. V slabej chvíli sa nám v mysli mihne scéna z detstva a začne sa odohrávať na javisku života ešte skôr, ako by sme si stihli uvedomiť, čo sa vlastne deje. Môže to prísť tak rýchlo, že sa necítime byť dosť silní, aby sme sa ovládli a svojim deťom začneme hovoriť a robiť hrozné veci. Všetko to sprevádza pocit viny, ktorý v nás zapustil korienok a časom narástol natoľko, že nás ochromil. Som Bohu vďačná, že som mala dobré vedenie a pomoc, takže som bola schopná tento problém prekonať skôr, ako som mohla svojim deťom nejako ublížiť; veľa ľudí však takéto šťastie nemá.
Keďže som si bolestne uvedomovala, že som nemala žiaden pozitívny rodičovský vzor, ktorý by som mohla napodobňovať, bola som po narodení svojho prvého dieťaťa nervózna a ustráchaná. Bála som sa, že mu budem robiť to isté, čo robili mne. Prečítala som si každú dostupnú knihu o rodičovstve a navštívila som každý kresťanský seminár o výchove, aký som objavila. Snažila som sa, ako som najlepšie vedela, aby som využila všetky tieto dobré a prospešné informácie, ale to nestačilo. Sprevádzali ma nespočetné trýznivé obavy o synov sociálny, duchovný, emocionálny a mentálny rast a zo všetkého najviac som mala strach, aby sa mu nič zlé nestalo. Únos, utopenie, zmrzačenie následkom nehody, nezahojiteľné zranenie, choroba, sexuálne zneužitie, týranie, znásilnenie, smrť, to všetko sa mi preháňalo hlavou. Akokoľvek som sa snažila nebyť precitlivenou matkou, každý článok v novinách, časopise alebo správy v televízii, informujúce o nejakom zločine, vzbudili vo mne väčšie obavy o syna. Navyše, bývali sme v Los Angeles, meste s vysokou kriminalitou. Bolo toho viac, ako som mohla uniesť.
Raz som, modliac sa k Bohu, zvolala: „Pane, je toho na mňa priveľa. Nemôžem svojho syna strážiť každú minútu 24 hodín denne. Môžem byť vôbec niekedy pokojná?”
Pán mi počas niekoľkých nasledujúcich týždňov hovoril, aby som Christophera zverila do jeho starostlivosti. Už predtým sme s manželom, počas obradu v kostole, odovzdali nášho syna Bohu, ale Boh chcel viac ako len to. Chcel, aby sme mu Christophera odovzdávali každý deň. Neznamenalo to, že by sme sa mali vzdať rodičovskej zodpovednosti, ale skôr, aby sme spolupracovali s Pánom. On vezme na seba toto ťažké bremeno a dá nám múdrosť, silu, ochranu a schopnosti ďaleko väčšie, ako máme teraz. Našou úlohou potom bude viesť syna k poslušnosti, učiť, živiť a „zasvätiť chlapca do jeho cesty” s vedomím, že „sa od nej neodchýli ani keď zostarne” (pozri Pr 22:6). Mali sme sa spoliehať na Boha, že nás naučí správne vychovávať naše dieťa a on už dohliadne na to, aby bol jeho život požehnaný.
Našou trvalou úlohou bolo zahrnúť do modlitieb každý detail synovho života. Postupne som sa naučila chápať každú obavu, strach, starosť alebo možný vývoj udalostí, ktoré mi prichádzali na myseľ, ako vnuknutie Ducha Svätého, aby som sa modlila za tú konkrétnu vec. Keď som sa modlila za Christophera a odovzdala ho do Božích rúk, Boh oslobodil moju myseľ od konkrétnej ťarchy. To však neznamená, že som sa za niečo pomodlila iba raz a potom už nie, ale aspoň na čas padla zo mňa ťažoba. Keď sa znovu vynorila, opäť som sa za to modlila. Boh nesľúbil, že sa môjmu dieťaťu nikdy nič zlé nestane; ale modlitba uvoľnila Božiu moc, aby mohla v synovom živote pôsobiť a ja som v tom čase prežívala väčší pokoj.
Naučila som sa, že by som prostredníctvom modlitby nemala presadzovať vlastné predstavy o svojom dieťati. To vedie jedine k frustrácii a sklamaniu. Určite viete, aký druh modlitby mám na mysli, pretože k tomu máme všetci sklony: „Pane, prosím, nech sa Christopher, keď vyrastie, ožení s dcérou mojej najlepšej priateľky.“ (Jej rodičia by boli skvelí príbuzní.) Alebo: „Prosím, nech Amandu prijmú na túto školu.“ (Cítila by som sa lepšie.) Možno, že slová v zátvorkách nikdy vedome nepriznáme, ale sú tam, v pozadí našej mysle, a nenápadne nás inšpirujú k tomu, aby sme Bohu podsúvali svoju vôľu. Zistila som, že je lepšie modliť sa takto: „Pane, ukáž mi, ako sa mám za toto dieťa modliť. Pomôž mi vychovávať ho podľa tvojej vôle.“
Kým sa o štyri a pol roka po Christopherovi narodila naša dcéra Amanda, Boh ma naučil, čo znamená ísť v modlitbe do hĺbky a vrúcne sa prihovárať za život svojho dieťaťa. Počas nasledujúcich dvanástich rokov Boh odpovedal na moje modlitby úžasnými spôsobmi a dnes vidím ich plody.
Spolu s manželom vidíme, ako Pán drží svoje ruky nad životmi našich detí, a ony si to uvedomujú a rady priznávajú. Pretože ak sa rodič modlí, do života dieťaťa preniká Božia moc.
Čo je modlitba a ako funguje?
Modlitba je oveľa viac ako iba predkladanie našich túžob Bohu, ktorý ako keby bol dobrým deduškom, sediacim na obláčiku. Modlitba je poznávanie a prežívanie Božej prítomnosti a pozývanie Boha do našich životov a životných okolností. Je to vyhľadávanie Božej blízkosti a uvoľňovanie Božej moci na prekonávanie problémov.
Písmo hovorí: „Amen vám hovorím: Všetko, čo by ste zviazali na zemi, bude zviazané aj na nebi; a všetko, čo by ste rozviazali na zemi, bude rozviazané aj na nebi. (…)“ (Mat 18:18, Roh. pr.). Boh nám tu na zemi, dáva moc. Ak ju využívame, pridá k nej aj silu. Pretože je to Božia sila, nie naša, stávame sa nádobou, ktorou sila preteká. Počas modlitby prenášame túto silu do všetkého, za čo sa modlíme, a Božej moci dovoľujeme, aby sa prejavila v našej slabosti. Pokorne sa skláňame pred Pánom a vyznávame: „Potrebujem tvoju prítomnosť a silu, Pane. Bez teba nič nedokážem!“ Keď sa nemodlíme, ako keby sme hovorili, že nič – okrem seba – nepotrebujeme.
Modlitba v Ježišovom mene je tým správnym kľúčom k uvoľneniu Božej moci. Ježiš povedal: „Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám“ (Ján 16:23, Kat. pr.). Modlitba v Ježišovom mene dáva právomoc nad nepriateľom a dokazuje, že veríme, že Boh vykoná to, čo sľubuje jeho slovo. Pán pozná naše myšlienky a potreby, ale odpovedá na modlitby. Dáva nám totiž vždy a vo všetkom možnosť voľby – vrátane toho, či mu budeme dôverovať a modliť sa v Ježišovom mene.
Modlitba neovplyvňuje iba nás samotných, ale nás presahuje a dotýka sa všetkých, za ktorých sa modlíme. Ak sa modlíme za svoje deti, prosíme ho, nech sa stane súčasťou ich života a mocne koná v ich prospech. Vždy nedostaneme okamžitú odpoveď. Niekedy to trvá dni, týždne, mesiace alebo aj roky, ale naše modlitby sa nestratili. Keď sa modlíme, vždy sa niečo deje, či to pozorujeme, alebo nie. Písmo hovorí: „Veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5:16, Kat. pr.). Nič z toho, čo sa má stať v životoch nás či našich detí, sa nemôže udiať bez Božej prítomnosti a moci.