Spomienky na Bengtovu službu v Československu počas komunizmu a tesne po páde železnej opony.
1. Bengt, povedz nám niečo o tvojej službe v našej krajine v 80.-tych rokoch.
Ak sa nemýlim, po prvýkrát som sem prišiel v roku 1983. Vtedy to bolo ešte Československo a my sme spolu s manželkou navštívili Českú republiku.
Žili sme vo Viedni a Československo bola vtedy pre nás uzavretá komunistická krajina. Aktívne sme tu začali pracovať až v rokoch 1987-1988. Veľmi dobre si spomínam na tie časy. Vládlo tu obrovské očakávanie, a to zvlášť medzi mladými ľuďmi. Duch Svätý konal naozaj silným spôsobom. V tomto období sa v Prahe narodila cirkev Slovo života (vtedy ešte Voda života). Zrod tejto cirkvi bol veľmi dramatický. Začalo sa to tak, že v januári 1988 sme spolu s misionárom Micaelom Lundinom mali v Prahe seminár. No hneď v úvode zhromaždenia vbehla do miestnosti polícia a zaistila okolo 50-60 prítomných. Následne ich predviedli na policajnú stanicu. Bol to zaujímavý pohľad, lebo mali so sebou Biblie a kázali všetkým naokolo, príslušníkov polície nevynímajúc. Mňa vypočúvali ako posledného. Príslušník začal výsluch tým, že ma rázne upozornil, aby som sa vyhol akýmkoľvek vyhláseniam typu: „Ježiš ťa miluje!“, či „Haleluja!“. Všetci ostatní predo mnou sa ho totiž snažili obrátiť. Keď ma prepustili, išiel som spoločne s bratom Sašom Flekom na to isté miesto, kde naše zhromaždenie prerušili, a rozhodli sme sa tu oficiálne vyhlásiť cirkev. V nasledujúcom období sme spolu s Micaelom Lundinom organizovali podzemné semináre, evanjelizačné kampane a zakladali nové cirkvi. Neskôr sme v tejto činnosti pokračovali aj na Slovensku. Bolo to tesne pred pádom komunizmu, niekedy v roku 1988. Mali sme tu viaceré evanjelizačné zhromaždenia pod holým nebom. V tomto čase cirkev v Bratislave už existovala, oficiálne ju zaregistrovali v roku 1985, a ako misionár tu slúžil Christian Heim.
2. Môžeš našim čitateľom povedať niečo o slávnej akcii, ktorú poznáme pod názvom „Cesta po Dunaji“, ktorej organizátorom bola Cirkev Slovo života z Uppsaly?
V roku 1992 sme spolu s manželkou navštívili cirkev v meste Nový Sad. Tu ma môj priateľ Alexander Mitrovič jedného dňa vzal na prehliadku Dunaja. Dozvedel som sa, že táto rieka sa preslávila krviprelievaním. Napríklad, keď mučili Židov, tak ich následne vhodili do Dunaja. Spomínam si, ako som vtedy manželke po švédsky povedal: „Bolo by úžasné, keby sme mohli ísť z Viedne (kde sme vtedy bývali) priamo až k Čiernemu moru. Mali by sme so sebou veľkú skupinu hudobníkov – uctievačov, zastavovali by sme sa v každom strategickom meste a zvestovali by sme tam Ježiša!“ V tej dobe som bol zamestnancom cirkvi Slovo života v Uppsale, a keď som pastorovi Ulfovi Ekmanovi oznámil tento plán, okamžite súhlasil. Príprava nám však trvala celý jeden rok. Vôbec to nebolo jednoduché. Museli sme napríklad nájsť loď s kapacitou 200 ľudí. A keďže sme uvedené ťaženie plánovali začať vo Viedni, potrebovali sme ďalší zázrak. V tomto čase tu totiž platil prísny zákaz organizovania akýchkoľvek otvorených zhromaždení. Dokonca sa na ulici nesmel používať ani len obyčajný megafón. Aj napriek tomu sme si však podali žiadosť o možnosť použiť ozvučenie s výkonom 100 000 W na nábožensky významnom mieste vo Viedni. Nakoniec sme povolenie dostali a rozložili sme sa v historickom centre, hneď vedľa Dómu sv. Štefana. Kázali sme tu minimálne tri hodiny. Pristavilo sa pri nás okolo 1000 Viedenčanov. Mnohí z nich boli zázračne spasení a uzdravení. Ešte aj dnes si jasne spomínam, ako sa pri našom kázaní otriasali sklenené výplne historických budov. Smiech… Môj hlas bolo počuť odvšadiaľ. Veľmi dobre som si uvedomoval prorockosť toho okamihu! Na ďalší deň sme cestovali do Bratislavy, kde sme mali tri evanjelizácie v spolupráci s miestnym tímom. Stihli sme kázať ľuďom ležiacim na pláži, pacientom v nemocnici a modliť sa za mnohých. Toto bol obrovský prielom v Bratislave. Odtiaľto sme išli do Komárna, kde sa zišlo asi 1000 ľudí, čo bolo pomerne slušné množstvo na také malé mestečko. I tu sme boli svedkami početných zázrakov. Následne sme sa presunuli do Budapešti, kde sme spolu s miestnou cirkvou zorganizovali niekoľko zhromaždení a cestu sme zakončili v Novom Sade a Belehrade. Na mnohých miestach, ktoré sme navštívili, dovtedy nebola žiadna živá cirkev, ale po našej misii vznikli viaceré nové zbory. Takže sme videli aj ovocie našej práce. Prirovnal by som to k efektu snehovej gule. Keď sa začne kotúľať, tak na seba nabaľuje ďalšie vrstvy a neustále rastie.
3. Počas tvojho dnešného kázania sme počuli mnohé svedectvá o tom, čo Boh vykonal, keď si sa modlil. Bolo pre nás úžasným povzbudením počuť, že sa nemáme vzdávať, až kým v určitej oblasti neuvidíme prielom.
Chybou nás kresťanov je, že niekedy sa mylne domnievame, že stačí, keď sa za určitú situáciu pomodlíme len raz. Avšak sú prípady, kedy sa musíme modliť znova a znova, a to až dovtedy, kým naozaj neuvidíme zmenu. Sú aj prípady, kedy ty, ako služobník, musíš mať vieru, lebo ľudia, za ktorých sa modlíš, ju nemajú. V takejto situácii na nich nemôžeš tlačiť. Ak to služobníci robia, má to zväčša úplne opačný efekt. Ja sám som sa v minulosti podobných chýb veľakrát dopustil. Pri svojej službe na rôznych miestach sa stretávam s ľuďmi, ktorých musím niesť svojou vierou. Niektorí z nich boli napríklad v procese zomierania, no po modlitbe sa u nich začal proces uzdravenia. Pri každom ďalšom stretnutí sa ich snažím vyučovať. Som plne presvedčený, že toto je postoj, ktorý by sme ako cirkev mali mať. Nemali by sme ľudí zraňovať našimi tvrdými slovami typu: „Nakoľko to v tvojom živote nefunguje, znamená to, že problém je v tebe. Asi máš malú vieru!“ Ak sa pozrieme na Ježiša, on to nikdy nerobil. Ako príklad môžeme spomenúť uzdravenie slepca, o ktorom čítame v 9. kapitole Jánovho evanjelia. Tu sa učeníci Ježiša pýtali, prečo je ten človek slepý, a nie na to, ako môže byť uzdravený. Ježiš namiesto vysvetľovania ponúkol riešenie a muža uzdravil. V tomto spočíva kresťanská dospelosť, o ktorej verím, že sme k nej všetci povolaní.
4. Vo svojej službe si videl množstvo zázrakov. Môžeš spomenúť aspoň niektoré z nich?
S radosťou. Jeden sa odohral len celkom nedávno. Bolo to v Nemecku, kde som sa asi pred 4 týždňami modlil za uzdravenie istej ženy. Nevedel som, akou konkrétnou chorobou trpí, avšak preklial som tú nemoc v mene Ježiš. Ozvala sa mi hneď na druhý deň a napísala mi, že jej diagnostikovali rakovinu hrdla v pokročilom štádiu. Lekári jej oznámili, že operácia už, žiaľ, nie je možná a dávajú jej maximálne tri mesiace života. S dojatím opisovala, že na najnovšej RTG snímke nebol po rakovine ani len náznak!
Ako iné svedectvo spomeniem príbeh ženy trpiacej schizofréniou. Cirkev, ktorej bola členkou, sa k nej správala, ako keby bola posadnutá démonmi a taktiež ju úplne odvrhla aj jej vlastná rodina. Keď jedného dňa prišla na naše zhromaždenie, Duch Svätý mi povedal, aby som to s ňou nevzdával a že sa z toho dostane. Začala chodiť na naše zhromaždenia a v jedno ráno prišla úplne zmenená. Radostne ku mne pribehla s tým, že má lekárske potvrdenie o tom, že je vyliečená. Dokonca sa k nej vrátili aj jej deti. A to je naozaj mocné svedectvo, nakoľko lekári zatiaľ nemajú na uvedenú chorobu liek. Toto je presne to, k čomu sme boli povolaní –robiť nemožné!
5. Bol si vo svojej službe aj svedkom prielomu v určitom národe?
Myslím si, že cirkev má mať na národ vplyv. Len nedávno som sa vrátil z Nigérie, kde som sa zúčastnil konferencie podzemnej cirkvi s asi 1000 ľuďmi. Jedno zo zhromaždení navštívilo asi 14-ročné dievča. Práve sa vrátila od moslimského lekára, ktorý jej diagnostikoval rakovinu v konečnom štádiu. Na uvedenom zhromaždení som sa za ňu modlil a rakovinu som preklial. Keď potom prišla za mnou v sprievode rodičov, poslal som ju na kontrolné vyšetrenie. Na večerné zhromaždenie priniesli lekárske potvrdenie o tom, že rakovina zmizla. A povedali to aj pred celým zhromaždením. Práve vtedy tam boli prítomní dvaja novinári z najväčších moslimských novín v krajine. Prišli, lebo počuli, že na týchto zhromaždeniach sa dejú nejaké zvláštne veci, ktoré sú oficiálne zakázané. Týmto svedectvom však boli takí dotknutí, že vlastne po prvýkrát v histórii Nigérie uverejnili v najčítanejších moslimských novinách článok o zázrakoch v mene Ježiš. Toto otvorilo úžasné dvere. Na kresťanské zhromaždenia začali chodiť dokonca prezidentovi poradcovia a predstavili ma aj popredným vládnym činiteľom. Niečo podobné sme videli aj v iných moslimských krajinách, bývalom Sovietskom zväze, Albánsku, či v Strednej Ázii. A hoci sú takéto správy veľkým povzbudením, nemôžeme zostať v akejsi nostalgii zašlých čias, a musíme ísť ďalej.
6. Bengt, aby ostatní kresťania mohli viesť víťazné životy, čo by si im poradil na základe svojich vlastných skúseností?
Je veľmi dôležité, aby si sa uistil, že si v pozícii viery. Vždy potrebuješ mať pred sebou nejaké výzvy. Tým sa vyhneš nebezpečenstvu, že by si sa stal náboženským. Náboženským sa stávaš vtedy, keď sa veci, ktoré máš vo svojom srdci, dostanú do tvojej hlavy a rozum sa pre teba stane dôležitejším ako srdce. Ľudia vždy cítia ten rozdiel. Ďalej je potrebné dávať priestor Duchu Svätému a túžiť vidieť viac. Keď som ja sám začínal slúžiť, nebolo nikoho, kto by ma podporoval. Až neskôr som sa stal súčasťou práce Slova života. Ale keďže som takmer neustále cestoval, bol som v podstate úplne sám. Len ja a Pán. Neprestajne som musel podnikať nové kroky a čeliť novým výzvam. Vďaka tomu som sa naučil, že keď čelíme rozličným problémom a prechádzame ťažkosťami, rozhodujúcim faktorom je, na koho sa obrátime. Ak sa utiekame k Ježišovi, tak v tomto procese rastieme, stávame sa silnejšími a sme mu viac podobní. A okrem toho, ak žiješ s Ježišom, nikdy sa nenudíš… (smiech).
7. V akej oblasti momentálne slúžiš?
V tomto období žijem a pôsobím v Anglicku, kde veľa pracujem s mladou generáciou. Túžim vidieť mladých, ktorí sú dnes tak veľmi závislí na zábave a vonkajších impulzoch, ako sa stávajú zodpovednými a dospelými v Kristovi. Mnohí sú veľmi skazení. Síce toho veľa vedia, poznajú najnovší hit Hillsongu, avšak nepoznajú Pána. Mali by pokľaknúť na kolená a naozaj zažiť Ježiša. Musia porozumieť, že Ježiš vyžaduje všetko. Chcem zdôrazniť, že naozaj verím v mladú generáciu. Veď aj ja som sa zúčastnil prvého misijného výjazdu, keď som mal len asi osemnásť. Musel som veriť Bohu úplne za všetko, nakoľko som nemal k dispozícii žiadne peniaze. Čo som však mal, bola silná motivácia v mojom duchu. Ak máš toto, potom ťa nikto a nič nemôže zastaviť!