Žijeme v hektických časoch. Iste sa nájdu aj ľudia, ktorí sú leniví, ale vo všeobecnosti sú ľudia zaneprázdnení, uponáhľaní, vyťažení na maximum. Mnohí si pripadajú ako lokomotíva, ktorá ťahá niekoľko „nákladných“ vagónov: rodinu, zamestnanie, cirkev a často aj „osobný“ vagón vlastných problémov a starostí. Rútime sa životom ako expresné vlaky a zastavujeme len v tých najnutnejších prípadoch. Neobdivujeme krásne zasneženú krajinu, ale šomreme, že musíme strácať čas odhrabávaním auta, chodníkov a čakať v kolóne kvôli zle upraveným cestám, pretože cestárov, ako vždy, zima opäť zaskočí.
Už nám veľa nechýba, aby sme mali výkonnosť ako Kórejci, ktorí si nestíhajú ani vybrať dovolenku (mnohí z nich s ňou dokonca ani nerátajú). Aj najrýchlejší vlak však potrebuje občas pribrzdiť a zastaviť, inak sa jeho púť môže skončiť katastrofou. Toto platí nielen pre neveriacich, ale aj pre veriacich, aby sa neupracovali pre Pána a po niekoľkých rokoch „nevyhoreli“.
Nedávno som lyžoval v Mýte pod Ďumbierom. Je to svah pre pokročilejších, no ja som tam bol so svojimi synmi, ktorí sa lyžovať ešte len učia. Môj Jakubko sa spustil dole kopcom a hoci zatočiť už vie, veľmi mu to nepomohlo, lebo nerobil zákruty dostatočne ostré (keďže ich zatiaľ neovláda) a postupne zrýchľoval tak, že predbehol aj dospelých lyžiarov! Všetko sa to skončilo nebezpečným pádom. Vďaka Bohu, že sa mu nič nestalo.
Čím rýchlejšie v živote ideme, tým viac si potrebujeme uvedomovať (a dopredu plánovať) aj pribrzdenia – prestávky a oddych. V opačnom prípade môžeme dopadnúť horšie ako môj Jakubko na svahu. Mali by sme viac inklinovať k Márii, ktorá si sadla k Ježišovým nohám, aby ho počúvala, ako k jej uponáhľanej, nervóznej sestre Marte. Brať si príklad z Abraháma, ktorý hľadel na hviezdy (všimol si si, že vôbec existujú?), z Jozuu, ktorému Boh prikázal, aby rozmýšľal nad Božím slovom (nie nad najvýhodnejšími akciami), z Dávida, ktorý vymýšľal a spieval žalmy počas toho, ako pásol ovce (ozaj, kedy si sa naposledy prechádzal po lúke alebo lese?), z Jána Krstiteľa, ktorý dokázal žiť na púšti (workoholikom určite nebol), z Jána, ktorý mal videnia na ostrove Patmos (máš vôbec čas na to, aby ti Boh niečo zjavil?).
Potrebujeme sa naučiť zabudnutému umeniu: umeniu brzdiť. Umeniu brzdiť a vnímať okolitých ľudí, umeniu brzdiť a zahľadieť sa na prírodu, umeniu brzdiť a zostávať v tichu, umeniu brzdiť a zostávať sám – sám s Bohom.