Pavel Hoffman
Po dlhšom období stavu bez výraznejších zmien vo svete sa ľady začínali znovu hýbať v stredoveku v 13. storočí. Rímskokatolícka cirkev, „jediná nositeľka spasenia“, ako sama seba dlhé roky nazývala, ktorá prostredníctvom pápeža bezvýhradne rozhodovala o osude nielen jednotlivcov, ale aj celých európskych národov, začínala strácať pôdu pod nohami. Slovo reformácia pochádza z latinského reformatio, čo znamená „vrátiť sa k pôvodnej forme“. Pod týmto pojmom rozumieme rozličné hnutia, ktoré vyjadrovali nesúhlas s vtedajšou európskou cirkevnou politikou. Situácia vyvrcholila rozštiepením rímskokatolíckej cirkvi na množstvo ďalších cirkevných prúdov, ktoré chceli obmedziť cirkevnú tradíciu a dať väčší priestor Písmu v osobnom živote kresťana.
Renesancia vytvorila podhubie pre reformáciu
Na začiatku zmien stála renesancia, kultúrny prúd, ktorý hlásal návrat ku pôvodným hodnotám ľudského snaženia, neopradených predchádzajúcou „dobou temna“. Tak sa niekedy prezývalo obdobie nasledujúce po ére ranných cirkevných otcov, ktorému dominovala cirkev spôsobom, aký potlačoval všetky ľudské poznávania mimo rámca cirkevnej tradície. Školy boli výlučne cirkevné a latinčina jediným oficiálnym jazykom bohoslužby. Od 11. storočia však začali vznikať prvé univerzity, ktoré konkurovali cirkevným školám a vo svojom hľadaní pravdy boli slobodnejšie od tradičných dogiem.
Svet si začal tvoriť vlastný názor na zmysel života a vedu. Boli znovuobjavené Aristotelove grécke spisy, ktoré ukončili dominantnú stredovekú rolu jeho filozofického kolegu Platóna. Ten sa snažil objavovať duchovno, zatiaľ čo Aristoteles sa držal viac pri zemi a nezatracoval všetko materiálne. Svet sa vtedy trochu oprostil od cirkvi, začal bádať a vynaliezať.
Kompas umožnil ďaleké plavby námorníkov za rámec vtedajšieho sveta, zhruba od roku 1300 a ľuďom sa neočakávane rozšírila perspektíva. Aké to bolo rozčarovanie, keď oboplávanie sveta demonštrovalo chatrnosť cirkevnej dogmy, že Zem je doska. Vynález pušného prachu okolo roku 1360 začal stierať sociálne rozdiely medzi šľachtou a ostatnými stavmi. Bolo možné vyhnúť sa rytierskemu súboju vďaka strelným zbraniam iba jednou dobre mierenou strelou z diaľky. Vplyv okolitého obyvateľstva rástol a tým aj jeho prístup ku vzdelávaniu a ďalším vymoženostiam. Ľudia túžili po slobode.
Kníhtlač spôsobila revolúciu v literatúre, a to v druhej polovici 15. storočia. Zrazu bolo možné tlačiť knihy ako na bežiacom páse. Najviac sa tlačili práve Biblie, pretože na poli vedy stále dominovala teológia. Učenci začali Písmo prekladať do národných jazykov a nedbali na vyhrážky cirkvi, že jediným právoplatným prekladom je ospevovaná latinská Vulgáta. Široké vrstvy už nemuseli počúvať výklad Písma podľa tradície kňazov. Každý mohol sám čítať Písmo a tak sa presvedčiť o jeho pravdách.
Slávny učenec humanizmu Erazmus Rotterdamský šiel ešte ďalej a v roku 1516 publikoval prvú grécku edíciu Nového zákona. Erazmus sa vrátil k biblickému originálu aj preto, že latinská vulgáta mohla byť ľahko zneužitá cirkevnou mocou. Preklady jeho edícií sa neskôr stávali slávnymi reformačnými dielami v jednotlivých krajinách, napríklad Lutherova nemecká Biblia, anglická King James alebo česká Bible kralická.
Predreformačné snahy v rôznych krajinách
Renesanční pápeži sa zúfalo snažili udržať autoritu cirkvi, ale okolnosti boli proti nim. Duchovné hodnoty a morálka cirkvi sa ocitli na bode mrazu práve vo chvíli, keď to bolo najmenej vhodné. Biskupi nezriedka používali pochybné metódy, aby si udržali vplyv. Korupcia v cirkvi bujnela. Protekcia a mešec peňazí boli dôležitejšie než duchovná kvalita. Paradoxne, v očiach ľudu svetskí panovníci často pôsobili ako nevinné ovečky oproti klerikálnym vlkom. Pápeži sa viac než svojmu skutočnému mandátu venovali politickým dobrodružstvám. Keď sa na začiatku 15. storočia ocitli v úrade až traja rôzni pápeži, reputácia cirkvi klesla na samé dno.
Niektorí teológovia začali už od 14. storočia, napriek nebezpečenstvu prenasledovania, poukazovať na nutnosť radikálnej osvety v cirkvi. Prvým významnejším pokusom o ňu bolo dielo Johna Wycliffa, učenca z Oxfordu. Hlásal, že cirkevné rituály sú neúčinné, pretože spasenie je individuálne a závisí na osobnom vzťahu s Bohom, nie na cirkevnej štruktúre. Nápravou je návrat k Božiemu slovu. Preložil Bibliu z latinčiny do angličtiny, aby jej učenie spopularizoval širším vrstvám. Wycliffove idey sa neskôr stali akýmsi základom celej reformácie.
Jeho spisy nezostali v Čechách nepovšimnuté, a to vďaka tomu, že medzi Anglickom a českými krajinami pendlovalo v tom čase mnoho študentov. Na začiatku 15. storočia spisy vzbudili pozornosť aj vtedajšieho profesora a pozdejšie rektora pražskej univerzity Jana Husa. Jeho kázne v Betlehemskej kaplnke boli veľmi populárne a Hus v nich ideovo nadväzoval na Wycliffa, keď kritizoval svetskú morálku cirkvi a odklon od Svätého Písma. Zatiaľ čo Wycliff spôsobil rozruch iba v intelektuálnych kruhoch, Husove ľudové preslovy si rýchlo získali stúpencov medzi širším obyvateľstvom. Rímskokatolícka cirkev tak po prvýkrát čelila plošnej hrozbe.
Hoci sa cirkev zbavila Husa pomerne skoro (upálením v Kostnici v roku 1415; podobne už predtým skončil iný učenec so snahou o reformáciu cirkvi Girolamo Savonarola z Florencie), jeho reformačné ideály sa v českých zemiach rozhoreli. Po husitských vojnách a nespočetných diplomatických konfliktoch, pápež musel nakoniec ustúpiť a priznať Čechom jeden z pražských artikulov – prijímanie pod obojím. Novovzniknutá utrakvistická cirkev (z latinského sub utraque, čiže „pod obojím“) znamenala historický prielom. Vytvorila oficiálnu alternatívu rímskokatolíckej cirkvi, hoci jej pôsobnosť bola obmedzená len na české krajiny.
Lutherov protest – 95 téz proti odpustkom
Tento precedens povzbudil tiež okolité národy a tlak na zmenu silnel. Všetko začalo kulminovať na začiatku 16. storočia. Pridali sa politicko-ekonomické aspekty. Panovníci niesli s nevôľou, keď videli, koľko toho skompromitovaná cirkev vlastní, koľko jej musia odvádzať na daniach a ako nepružne reaguje na ich požiadavky. Mnohí sa túžili vymaniť z tohto jarma. Cirkev, namiesto toho, aby hlasy vypočula a reformovala sa zvnútra, rozhodla sa riešiť existujúcu krízu vonkajšou manifestáciou svojej okázalosti a slávy. Začala rekonštruovať preslávenú Baziliku sv. Petra v Ríme. Keď sa však peňazí na ňu nedostávalo, vtedajší pápež Lev X. sa rozhodol pre osudný čin: obnovou predaja odpustkov posilniť príliv financií. Na ich základe si kupujúci mohol vybrať spovedníka a po akomsi „pokání“ dôjsť k úplnému odpusteniu hriechov.
Z rôznych kútov vtedajšieho sveta sa začali ozývať nesúhlasné hlasy, že vykúpenie sa peniazmi je v priamom rozpore s kresťanským učením. Centrum odporu sa prenieslo do nemeckého Wittenbergu, kde nemecký dominikán Johann Tetzel pri kázaní odpustkov narazil na odpor tamojšej teologickej fakulty. V roku 1517 publikoval Martin Luther, jeden z ich profesorov, 95 téz proti odpustkom. Poukázal na zvrhlosť tohto učenia a zdôraznil, že človek je spasený vierou, nie skutkami. Rovnako zavrhoval aj všetky doktríny, ktorých pôvod nemožno odvodiť z Písma. Týmto sa postavil proti dogmám vtedajšej katolíckej tradície. Luther spochybnil kvalitatívny rozdiel medzi kňazmi a laickými kresťanmi a postavil sa proti filozofickému výkladu Eucharistie o premieňaní a obeti tela Kristovho. Zredukoval počet „sviatostí“ na dve, lebo ich pôvod našiel priamo v Písme, t.j. krst a Večeru Pánovu.
Po tom, čo pápež Lutherovo učenie odmietol, Luther ho neváhal nazvať antikristom. Pápež ho potom exkomunikoval z cirkvi a hrozila mu smrť podobne, ako jeho predchodcom Husovi a Savonarolovi. Lenže doba sa zmenila. Luther našiel záchranu u nemeckých kniežat aj vďaka ich politike, ktorá bola ekonomicky namierená proti pápežovi. Rímsky cisár Karol V., ktorý konal na základe mandátu pápeža, nebol schopný nemeckú vzburu vojensky potlačiť, pretože potreboval pomoc kniežat v boji proti Turkom na východných hraniciach. A tak sa Lutherov duchovný vplyv šíril aj do okolitých krajín a rozkol cirkvi bol neodvratný. Luther sa stal duchovným otcom reformácie.
Lutherovo učenie bolo oficiálne formulované v roku 1530 na sneme v Augsburgu, a ním sa nemecké kniežatá úplne oddelili od pápežskej politiky. Začali im v tej dobe hovoriť „protestanti“. Luther nechcel štiepiť cirkev a do poslednej chvíle veril len v jej vnútornú reformu. Avšak neskorší Tridentský koncil rímskokatolíckej cirkvi jeho učenie zavrhol. Tým sa vlastne Augsburské vyznanie stalo základným dokumentom novo sa tvoriacej luteránskej cirkvi.
Šírenie reformácie v 16. storočí po Európe
Plamienky reformácie zasahovali i na ďalšie miesta. V roku 1523 prišiel na scénu švajčiarsky kazateľ Ulrich Zwingli, ktorý bol v kritike cirkvi ešte radikálnejší ako Luther. Pri bohoslužbách zavrhoval oltár, kňazské róby, obrazy a hudbu. Veril, že prítomnosť Krista vo Večeri Pánovej je iba symbolická. Jeho stúpenci propagovali vodný krst v dospelosti, čo bol veľký odklon od vtedajšieho učenia krstu novorodencov. Začalo sa im hovoriť „anabaptisti“ (novokrstenci), pretože sa snažili ľudí „prekrsťovať“, pričom zažili početné prenasledovanie. Prosté bohoslužby a osobné uctievanie Boha v modlitbe boli pre tieto skupiny prioritou.
Ďalší učenec, francúzsky teológ Ján Kalvín, sa nepriamo stal zakladateľom reformnej a presbyteriánskej tradície. Po úteku do Švajčiarska prijal Lutherovo učenie o autorite Písma a spravodlivosti z viery. Večera Pánova sa podľa neho nevyznačovala fyzickou, ale duchovnou prítomnosťou Krista. Tým zaujal akúsi strednú pozíciu medzi Lutherom a Zwinglim. Podobne ako Zwingli, aj Kalvín zavrhol materiálne prvky bohoslužby. Nemal však nič proti piesňam a pripustil aj užívanie holého kríža ako symbolu Kristovho vzkriesenia. Na rozdiel od Luthera, ktorý pripúšťal oddelenie cirkvi od štátu, Kalvín veril, že sláva Božieho stvorenia má byť manifestovaná všade, a preto sa štát musí cirkvi podriaďovať. Túto doslovnú reformáciu, ktorá sa stala akýmsi experimentom kresťanskej teokracie, potom sám aplikoval v Ženeve. Mnoho bodov Kalvínovej teológie sa neskôr stalo základom pre evanjelikálnu teológiu, z ktorej čerpala väčšina letničných a charizmatických hnutí 20. storočia.
V Anglicku došlo k špecifickej situácii. Panovník Henrich VIII. viedol dlhodobé politické spory s pápežom. V roku 1534 využil vtedajší náboženský chaos a od katolíckej cirkvi sa jednoducho oddelil. Cirkev napriek početným protestom a bojom, nemala silu nový stav vecí zvrátiť. Henrich VIII. sa sám ujal úradu hlavy cirkvi menovaním biskupov, čím vytvoril autonómnu anglikánsku cirkev s episkopálnym zriadením. Na jej čele stál arcibiskup canterburský. Cieľom bolo spojiť učenie katolíckej a protestantskej cirkvi do jedného prúdu tzv. „strednou cestou“. Skutočnosť, že si cirkev neskôr udržala iba malý teritoriálny vplyv, svedčí o tom, že katolícka a protestantská teológia sa začali dramatickým spôsobom líšiť a tieto dva názorové prúdy nebolo možné efektívne skĺbiť.
Reformáciu už nič nemohlo zastaviť. Európa sa rozštiepila na mnoho kresťanských prúdov, ktoré okrem rímskokatolíckej cirkvi vychádzali z vyššie zmienených štyroch základných reformačných hnutí. Kalvínovo učenie sa rozšírilo do Holandska a pod vplyvom Kalvínovho učeníka Johna Knoxa aj do Škótska a ďalších anglosaských zemí. Lutherovo učenie našlo pevnú pôdu v Dánsku, Škandinávii a na Islande.
Anabaptistický prúd zohral dôležitú úlohu v každom cirkevnom spoločenstve, ktoré túžilo po návrate k čistému biblickému učeniu zbavenému cirkevnej tradície a hierarchie. Z anglikánskej cirkvi sa pod vplyvom týchto prúdov regrutovali puritáni, ktorí sa neskôr stali slávnymi „pútnikmi“ zakladajúcimi kultúrne dedičstvo USA v roku 1620. V luteránskej cirkvi čerpali z anabaptistov pietisti, ktorí od 18. storočia rozvinuli nebývalú misijnú aktivitu po celom svete pod hlavičkou Moravskí bratia.
Reformačné učenie sa pevne usídlilo na mape sveta a historicky sa stalo dôležité tým, že pomohlo svetovému kresťanstvu znovuobjaviť tajomstvo Písma a osobného vzťahu s Bohom.
Pavel Hoffman, M.A., M.Div, absolvent teológie a histórie na Oral Roberts University v USA, doktorant systematickej teológie na University of South Africa a lektor na Scandinavian School of Theology vo Švédsku.