Cesta k úspechu zvyčajne nebýva ľahká. Niekedy sa nám to tak síce môže javiť, ale ak sa na to pozrieme trochu pozornejšie, zistíme, že to zďaleka ani u jedného úspešného človeka nebolo také jednoduché. Nemáme ani potuchy o tom, koľko rôznych prekážok museli prekonať tí, ktorých dnes obdivujeme. Je potom celkom logické, že na dosiahnutie nejakého cieľa hľadáme tú najjednoduchšiu cestu. Napríklad, snažíme sa nájsť správnych ľudí, ktorí by mohli efektívne zvládnuť úlohu, ktorá leží pred nami, a spoločne tak mohli zožať úspech.
Tento princíp sa dá uplatniť v určitých situáciách, z histórie nám napríklad môže poslúžiť stavba Čínskeho múru, ktorý má dĺžku niekoľko tisíc kilometrov! Je nemožné, aby takéto niečo zvládol jeden človek. Aj tomu najšikovnejšiemu by to trvalo celú večnosť.
Niektoré záležitosti však nezvládne lepšie viac ľudí, v istých prípadoch môže dokonca viac ľudí urobiť menej práce. Obrazne povedané, je lepšie mať jedného skokana o žrdi, ktorý dokáže skočiť šesť metrov ako mať troch skokanov, ktorí preskočia len dva metre. Z toho vyplýva, že prvoradá je kvalita. A nemali by sme ju najskôr hľadať u druhých, ale začať u seba. Riešením teda je, aby sme sami rástli. To nám pomôže v tom, aby sme niektoré výzvy, ktoré sú pred nami, zvládli s väčšou múdrosťou a prehľadom.
Náš rast, duchovný i osobnostný, nie je výsledkom talentu, ktorý sme dostali do vienka. Talent sám osebe nestačí. Talent je síce dobrý, je to niečo, čo sme dostali od Boha, ale nemôžeme sa spoliehať iba naň. Talent je ako taká pružina, ktorá nás má schopnosť vystreliť, je to také prvotné „nakopnutie“, vďaka ktorému sa cítime, že máme oproti ostatným v danej oblasti trochu navrch. Mohli by sme to azda prirovnať k prvej pozícii pri štarte pretekov Formuly jeden. Do prvej zákruty sa dostane tento pretekár ako prvý. Nikde však nie je napísané, že preteky aj vyhrá. Pred ním je mnoho zákrut a ešte veľa kôl. Je len na ňom, ako nadviaže na výhodné postavenie zo štartu.
Podobne je to aj s tvojím talentom. Som presvedčený, že aj ty vieš popísať aspoň jednu, dve oblasti, v ktorých vnímaš obdarovanie, alebo máš aspoň nadpriemerné schopnosti. Život je však namáhavejší ako nejaké preteky F1. V niektorých situáciách cítiš „odstredivú“ silu, ktorá sa ťa snaží dostať zo správnej cesty. Inokedy sa nejaký „pretekár“ (možno kolega v práci…) s tebou vôbec nemazná a predbieha ťa na hranici pravidiel (niekedy aj za hranicou). A keď zhrešíš, tak tento „defekt“ ťa načas zastaví a okradne o vzácne minúty, ktoré si namiesto toho mohol stráviť s Bohom. Ešteže tvoj tím „mechanikov“ (rozumej anjelov) so „šéfmechanikom“ Duchom Svätým pracuje na plné obrátky, aby si sa nevzdal, bojoval dobrý boj viery a po nevyhnutnej obnove znova šliapol na plyn. Čaká nás poriadne dlhá cesta, ktorá na rozdiel od automobilových pretekov pripomína prekážkovú dráhu. Niekedy musíme jazdiť hodinou temnoty, inokedy prechádzame takou mrazivou atmosférou, že nás má tendenciu pohltiť. V takých chvíľach ti tvoj talent veľmi nepomôže. Potrebuješ charakter, vnútornú silu, schopnosť vzdorovať pokušeniu i nepriateľovi tvojej duše. Aj preto potrebuješ rásť, aby si v takýchto ťažkých skúškach vedel obstáť. Práve tam sa totiž láme chlieb.
Páči sa mi, čo raz povedal E. Hillary, jeden z najznámejších himalájskych horolezcov. Okrem jeho nespočetných úspechov narazil najmä na začiatku aj na problémy. Raz sa vrátil z neúspešnej expedície, keď sa nikomu z tímu nepodarilo zdolať najvyššiu horu sveta, pričom jeden z horolezcov aj zahynul. Na tlačovej konferencii sa Hillary obrátil k veľkému plagátu Mount Everestu a vyhlásil tieto nezabudnuteľné slová: „Porazil si nás, ale ja sa vrátim a porazím ja teba. Lebo ty už viac nemôžeš rásť, ale ja áno.“