Čas beží veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáme a opäť sú tu Vianoce. Povedať niečo nové na túto tému nie je jednoduché. Pre komunistov to boli sviatky pokoja a mieru, pre dnešných materialistov je to obrovský stres spojený s naháňaním darčekov, iní budú musieť absolvovať galeje pri veľkom upratovaní spojenom s vypekaním koláčov pre všetkých príbuzných. Pre workoholikov je to tiež náročné obdobie, lebo nebudú mať cez tých niekoľko dní voľna čo robiť, pre kresťanov to znamená čosi viac. Pre mňa osobne je predvianočný čas spojený s rozdávaním darčekov pre deti z detských domovov v rámci operácie Vianočné dieťa. Potom si aj ja „vytrpím“ nejaké povinné jazdy po obchodoch, no a na Štedrý večer si spolu s deťmi spoločne čítame z Biblie a pripomíname si ten obrovský zázrak, kedy sa Slovo stalo telom. Vtelenie Božieho Syna je spolu so zmŕtvychvstaním Krista niečím, nad čím by sme sa mali zamýšľať častejšie, pretože to tvorí základ našej kresťanskej viery. Tých niekoľko dní medzi Vianocami a Novým rokom strávim s mojimi najbližšími a príbuznými. Je to chvíľa, kedy sa snažím vypnúť, aktívne odpočívať, čítať a písať. Mám veľa krásnych spomienok na všetky doterajšie Vianoce, aj z detstva, aj z tých posledných rokov. Navždy mi však utkveli v pamäti tie, keď som išiel na Štedrý večer rozdať niekoľko koláčov bezdomovcom. Tá vďačnosť v ich očiach spôsobila, že som cestou domov mal v očiach slzy radosti aj ja. Nie všetci ma vtedy pochopili, a predsa som cítil, že z tých niekoľko minút, ktoré som strávil vonku, mal Ježiš väčšiu radosť ako z mnohých darčekov, ktoré sme si rozbalili pod stromčekom.