Na bohoslužby cirkvi Slovo života v Bratislave postupne pribúdajú ľudia hovoriaci po rusky, ktorým tlmočíme kázne. Chceme vám predstaviť jednu rodinu – Eduarda, ktorý vedie doma skupinu tých, ktorí sa sem prisťahovali za prácou a jeho vždy usmiatu ženu Aljonu s ich roztomilými deťmi Rasťom a Albínkou. Na Ukrajine sa im neviedlo zle, ale jasne vnímali od Pána, aby sa ich novým domovom stalo Slovensko.
Edo
Všetko sa začalo na evanjelizácii s Billym Grahamom
Boh začal konať v našej rodine, keď som mal desať rokov. Pricestovali sme na evanjelizáciu s Billym Grahamom do Moskvy. Maminka tam bola spasená a odvtedy sme „nabrali nový smer“. To, že sme na tú akciu prišli, bolo zvláštne, nemali sme totiž žiadnych známych veriacich. Mama bola učiteľkou a v jej triede sa stala tragédia – jeden jej žiak zomrel na leukémiu. Kar sa stal pre ňu zvláštnym zážitkom, pretože rodičia nebohého dieťaťa boli veriaci a mali istotu, že ich syn je v nebi. Boli to oni, ktorí ju pozvali na evanjelizáciu. Hoci som bol ešte len dieťa, rozumel som tomu. Tušil som, že musí byť niečo viac než to, čo zažívame tu na zemi.
Boh ma uzdravil – už nemám problémy s dýchaním!
Bývali sme v Liubotyne, ale na bohoslužby sme začali chodiť do neďalekého Charkova k baptistom. Ako som rástol, postupne som sa zapájal do práce s mládežou, bol som vedúcim detského tábora a tiež členom hudobnej skupiny. Otvorili sme dom všetkým hosťom, mám na to krásne spomienky. Moja mama k nám pozývala aj charizmatikov a postupne sa mi do rúk dostávali aj knihy, ktoré ma smerovali do inej dimenzie, napríklad, že Ježiš neprestal uzdravovať. Začali sme chodiť do zboru, ktorý bol pre duchovné dary otvorenejší. Dovtedy som mal veľké problémy s dýchaním, musel som užívať kvapky. Zrazu som však začal chápať, že Ježiš na kríži vyniesol nielen moje hriechy, ale aj moje choroby. Pomodlil som sa, aby som bol úplne zdravý, keď sa ráno zobudím a nemusel som už užívať žiadne lieky. A vďaka Bohu, stalo sa. Pán odpovedal na moje modlitby, odvtedy som v poriadku. Sláva Bohu!
Na Ukrajine som ukončil krajčírsku školu, šil som divadelné kostýmy. Neraz sa stalo, že nás známi zastavili a pochválili, ako sme oblečení. Manželka odvetila, že som to šil ja. Viete si predstaviť, ako vyvalili oči? Po svadbe sme začali s manželkou podnikať: natáčali sme videá zo svadieb a robili výzdoby na oslavách, otvorili sme si dva ďalšie obchody, profesionálne sme fotili. Všetko sa pekne rozbehlo, v podstate som len zbieral peniaze, tu na Slovensku zbieram v upratovacej firme len smeti. Ale pripravujem sa na zbieranie peňazí aj tu. Viete, musíme sa nad to povzniesť a aj si zažartovať…
Povolaní na Slovensko
Na Slovensko sme sa nepresťahovali len tak zo dňa na deň. Na Ukrajine som študoval teológiu, cestoval z mesta do mesta a hovoril ľuďom o Ježišovi v rôznych zboroch a pri rôznych príležitostiach. Mali sme skvelú partiu, dokonca sme vycestovali aj ďaleko, napríklad do Nemecka, kde som hral v orchestri na balalajke… Všade, kam sme prišli, som sa modlil za tú krajinu. Keď sme raz cestovali cez Slovensko, mal som veľmi zvláštny pocit: akoby na mňa prišlo Božie bremeno za váš národ. Potom nastali problémy na Ukrajine, túžil som sa sem presťahovať. Aljona však nechcela ísť. Keď sa však situácia následkom vojny v Donecku, Charkove a na Kryme zhoršovala, v roku 2015 sme sa na Slovensko presťahovali.
Aljona
Ako ma kamarátka nahovorila nasledovať Krista
Mala som „pekný“ život pred obrátením. Pracovala som v televízii, stretávala sa tam s umelcami. Pôsobila som aj v Moskve, potom som študovala na vysokej škole pedagogickej, ale ako učiteľka som pôsobila len krátko, znovu som sa vrátila do médií, robila som tam v strižni. Na Kryme som sa stretla s Ježišom, keď som mala 30 rokov. Niečo tomu však predsa predchádzalo: ovplyvnili ma susedia, keď som bola ešte dieťa. Hovorili, že Ježiš nás miluje. Všimla som si, že sú iní ako my, vždy sa usmievali. Postupne sme sa s nimi spriatelili. Netuším, prečo ma mali tak radi, azda preto, že sami nemali dcéru. Verím, že sa za mňa modlili. Neskôr však odcestovali do zahraničia, takže sme sa s nimi už nikdy nestretli.
Do cirkvi ma pozvala na Kryme priateľka. Zdalo sa mi, že som šťastná, ale moje šťastie bolo len povrchné, akoby pozlátka. Kamarátka mi navrhla, že mám nasledovať Ježiša. Nasľubovala mi hory-doly, ako sa mi bude dariť, no tiež ma varovala, že už nebudem môcť robiť žiadne podvody. Bola veľmi zapálená pre Krista, doma mala na stenách verše z Biblie. Hovorím si: čo sa jej stalo, taká pekná baba, mohli sme spolu popíjať vodku, no ona sa zbláznila. Nadšene mi rozprávala o Ježišovi. Nakoniec som sa teda s ňou modlila a prijala do srdca Ježiša.
V podstate som tomu nerozumela; všetko, čo som chcela, bolo iba to, aby mi bolo lepšie. Na moje prekvapenie – niektoré veci sa zhoršili. Viete, keď na Ukrajine pracujete ako čašníčka, nedostávate výplatu, ale žijete len z prepitného a z toho, ako sa vám podarí oklamať klientov. No ja som už teraz luhať nemohla. Za byt som však zaplatiť musela, aj jesť bolo treba… Kamarátka mi vraví, neboj sa, Ježiš ti pomôže. A predstavte si, na ceste som našla peňaženku, nikto sa k nej nehlásil, tak som si ju vzala a bola tam slušná suma, takže som si mohla zaplatiť mesačný nájom.
Rozprávka pre deti – ako som si neplánovane zahrala v divadle
Keď som prvýkrát prišla do zboru, bol to pre mňa šok – všetci tam boli šťastní, skákali, spievali. Až tam som zažila skutočnú premenu, úprimne som sa modlila, aby ma Pán zvnútra premenil. Boh ma potom požehnal aj v práci, mala som dobrých klientov. A postupne ma začal aj používať.
Jedna veriaca herečka ma nahovorila, aby sme natočili rozprávku pre deti. Pozvali sme na ňu mnoho ľudí a výsledok? Celá sála prijala Ježiša. Pastor chcel, aby som zostala na Kryme a už sa nevrátila do Charkova, ja som trochu váhala. Tam to totiž funguje tak, že si v lete treba zarobiť, pretože v zime niet práce a ľudia len popíjajú. Priateľka ma veľmi povzbudzovala, aby som sa ešte pred odchodom dala pokrstiť: „Aljona, ty to naozaj potrebuješ!“ Tak som súhlasila. Krstili sme sa v mori, mala som obrovský strach z hlbokej vody. No hneď po krste sa to zlomilo, prestala som sa báť, hneď vtedy som plávala ďaleko od brehu.
Slovensko – Zasľúbená zem?
Keď sme prišli na Slovensko zistiť naše možnosti, mysleli sme si, že to tu bude ľahké. No na to, aby sme sa sem dostali, museli sme veľa vecí predať a vybaviť „kopu“ dokumentov. Okrem toho bolo treba preukázať veľký depozit – až 30.000 Eur, aby sa tu človek mohol usadiť. Ostali sme na pochybách. Po modlitbe sme však pochopili, že sem prichádzame ako misionári, nie ako podnikatelia. Dostali sme slovo povzbudenie z proroka Jeremiáša a za Slovensko sme sa pravidelne modlievali a postili.
Mali sme istého bohatého priateľa, ktorý bol neveriaci. Povedali sme mu o našich plánoch a on sa hneď rozhodol, že ide tiež. Dali sme mu všetky informácie a predstavte si, jemu sa to raz-dva podarilo. To nás prekvapilo. Ako to, že nám veriacim to trvá tak príšerne dlho? To, že sa presťahoval pred nami, nám však pomohlo, lebo keď sme pricestovali my, zase on pomohol nám. Od nášho rozhodnutia, až kým sme sa sem presťahovali, ubehli neskutočné tri roky.
Viete, pre mňa to bolo ťažké. Mne sa na Slovensko nechcelo, hovorím si, mám na Ukrajine svoje hniezdočko a navyše som vždy snívala o domčeku pri mori. Nikto nechcel kúpiť náš dom, ale keď sme sa už naozaj chystali odísť, Pán zrazu poslal kupca.
Edo tu hneď dostal prácu, ale rozbehnúť sa nebolo jednoduché. Vidíme však, ako sa Pán o nás stará. Raz sme mali problém zaplatiť nájom a Pán dal na srdce jednému človeku na Ukrajine, aby za nás zaplatil. Niekoľkokrát sme zakúsili, ako si Pán použil aj iných ľudí, ktorí vôbec netušili, čím všetkým prechádzame. Chceli sme trojizbový byt nielen kvôli deťom a babičke, ktorá sa za nami vysťahuje, ale aj kvôli skupinke, ktorá sa u nás každú sobotu pravidelne schádza. Viacerí Ukrajinci až na Slovensku otvorili svoje srdcia pre Ježiša a začali písať novú kapitolu života. Veríme, že ani ten náš príbeh sa ešte neskončil.