Narodil sa v r. 1970 v Ostrave a od dvoch rokov vyrastal v neveriacej rodine s rodičmi a bratom v Havířove. Absolvoval ostravské konzervatórium, odbor hra na husliach. Veriacim sa stal počas povinnej vojenskej služby po páde komunizmu v r. 1991. Desať rokov pracoval ako učiteľ hry na husliach na základnej umeleckej škole v Tešíne. V školskom roku 1993/94 absolvoval biblickú školu Slova života v Prahe. V júli roku 1996 sa oženil s polovičnou Slovenkou Janou a o rok nato ho ordinovali za pastora cirkvi Slovo života v Havířove. Roku 2003 sa presťahovali do Brna, kde prevzali najväčší zbor cirkvi Slovo života v Českej republike. Absolvoval Evanjelikálny teologický seminár v Prahe (2008) a v súčasnosti je študentom magisterského štúdia na STS (Scandinavian theological school), od r. 2012 je tiež vedúcim Alfa kurzov v ČR. V súčasnosti s manželkou slúžia v cirkvi a vychovávajú svoje štyri deti: Jana, Michaelu, Timoteja a Kristiána.
Ľudia ťa už dlho poznajú ako pastora, ale ako si sa vlastne obrátil k Bohu?
Vyrastal som v neveriacej rodine. Len matne si spomínam, že ma moja prababička brávala do kostola a modlila sa za mňa. Reálne som o veciach medzi nebom a zemou začal uvažovať asi v 7. triede. Okrem toho, že mi viera bola prezentovaná ako niečo hlúpe a spiatočnícke, sa mi však ani nepozdávalo, že by mojím priamym predkom mala byť opica. Niekedy v tom období som sa mamy spýtal, čo bude, keď zomrieme. A ona mi povedala, že nebude nič. To nič ma tak vydesilo, že som plakal a nedokázal som si to ani predstaviť. Prežíval som obrovskú beznádej. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som v dospievaní a v ranej dospelosti žil veľmi búrlivým životom. Študoval som na konzervatóriu a snažil sa život si užiť na maximum. Zašlo to až tak ďaleko, že rodičia boli zo mňa nakoľko zúfalí, že keď som sa raz vrátil z niekoľkodňového flámu, tak ma nepustili domov a chceli sa ma zriecť. Školu som nakoniec absolvoval asi len vďaka revolúcii, do ktorej sa zapojila väčšina študentov. Práve v tomto čase sme sa oveľa viac zaoberali otázkami nadprirodzena a viery. Čítali sme všetko, čo sa týkalo duchovna, a preskúmali sme množstvo náboženských smerov. Zakaždým sme si mysleli, že už sme našli to pravé, ale ja som vnímal, že to nerieši to najdôležitejšie.
S odstupom času môžem povedať, že najdôležitejšie pre mňa bolo odpustenie hriechov a nový začiatok. Nakoniec sme sa s jedným kamarátom dohodli, že on bude skúmať cirkvi, navštívi ich čo najviac a zistí, prečo ich je toľko, keď všetci tvrdia, že veria v toho istého Boha, a ja zatiaľ budem skúmať Bibliu. Neviem, či on svoju časť výzvy zobral tak vážne ako ja svoju. Bibliu som si so sebou zobral na vojenčinu, kde som nastúpil po škole na povinnú vojenskú službu. Čítal som Kralickú Bibliu od Genezis a dostal som sa až po Príslovia, ale veľmi som tomu nerozumel, no čím ďalej som čítal, tým viac som vnímal, že Boh asi existuje a že to, čo čítam, je pravda.
Po mesiaci som sa kvôli žalúdočným problémom dostal do vojenskej nemocnice v Prahe, kde som stretol veriaceho chalana. Vtedy práve všade premietali film Ježiš podľa evanjelia svätého Lukáša a on mne a ďalším čítal z knižky, ktorá bola k tomuto filmu. Videl som na ňom, že Boha pozná a že s Ním žije. Najviac sa ma dotklo, keď mi raz povedal, že Boh je dobrý, že je len láska a že ma miluje. Dovtedy som bol presvedčený, že Boh má rád iba dobrých ľudí, ale určite nie takých, ktorí žijú ako ja. Jeho slová ma tak zasiahli, že som sa večer schoval pod perinu (prežehnal som sa, lebo tak som to videl v telke) a v modlitbe som Bohu odovzdal svoj život. Čakal som, že sa niečo stane, pripadal som si ako blázon, že hovorím s niekým, o kom ani neviem, či existuje, ale nič sa nestalo, iba som zaspal. Ráno som však vedel, že sa niečo udialo, vnútri som mal pocit, že dokážem lietať, cítil som nesmiernu úľavu.
Začal som čítať Nový zákon a hovoriť s Bohom častejšie. V tom čase mi lekári zistili žalúdočné vredy a pustili ma z vojenčiny domov. Po polroku som zistil, že ma Ježiš uzdravil. To som už pracoval ako učiteľ hry na husliach v Českom Tešíne, kam som dochádzal z rodného Havířova, a začal som navštevovať Cirkev bratskú, kam ma pozvala jedna kolegyňa z práce. Vďaka nej som našiel spoločenstvo kresťanov a keď som videl, že žijú ako kresťanská rodina, veľmi ma to motivovalo spoznávať Ježiša hlbšie.
Kedy a ako si pocítil volanie do služby Bohu naplno?
Zbor, do ktorého som dochádzal, bol tradičnejší, ale s jedným kamarátom sme sa veľa modlili, pretože sme chceli prežiť naplnenie Duchom, ako sme o ňom čítali v Písme. To sa aj stalo. Táto skúsenosť zmenila celý môj život i jeho smerovanie. Pocítil som túžbu študovať na biblickej škole a v školskom roku 1993/94 som ju absolvoval v Prahe. Tam som sa stretol aj so svojou budúcou manželkou Janou.
Po návrate do Havířova, kde som už vtedy patril do tamojšieho zboru Slova života, naša cirkev prechádzala ťažším obdobím, keď sme prišli o pastora, a začínali sme od začiatku. V tom čase som bol ochotný pre cirkev urobiť čokoľvek; viedol som zbierky, domácu skupinu, evanjelizácie, chvály a občas som aj kázal. Samozrejme, nie všetko naraz . Na jednej konferencii, ktorá prebiehala v Brne, sa s nami lúčili švédski misionári na čele s Micaelom Lundinom. Modlili sa za všetkých pastorov a ja som vtedy Bohu niečo prisľúbil. Povedal som mu, že ak sa nikto o ľudí v našom meste nepostará, tak to urobím ja. Vrátil som sa domov a začal som tým ľuďom slúžiť. Po určitom čase sme znovu porástli a keďže mi ľudia dôverovali a bol som pre nich prirodzenou autoritou, požiadali ma, aby som sa stal ich pastorom. V máji 1996 preto prišiel Jiří Zdráhal z Brna a ustanovil ma za pastora. Moja služba vtedy vznikla z potreby a z mojej ochoty s tým niečo urobiť. Nikdy som nepočul nejaký špeciálny Boží hlas, ale na ceste služby prichádzali mnohé potvrdenia, že som povolaný slúžiť ľuďom.
Akým vývojom prešli zbory Slova života v Čechách?
Táto otázka je na celú dizertačnú prácu. Ak mám byť stručný, tak to asi podám trochu skreslene a pôjde skôr o môj subjektívny pohľad. To, ako to vidím ja, je, že na začiatku boli dva prúdy. Zbory, ktoré boli naviazané na Prahu a tie, ktoré boli spojené s Brnom. Pražský zbor na čele s Alexandrom Flekom mal svoju vlastnú históriu a neskôr sa napojil priamo na Uppsalu. Brno naopak bolo výsledkom priamej práce uppsalskej misie. Vzťahy boli ale vždy nadštandardné, otázka, ktorý zbor má apoštolskú či vedúcu úlohu, sa prestala riešiť. Spočiatku spontánne vznikalo množstvo zborov, ale niekde kvôli neskúsenosti služobníkov alebo kvôli iným okolnostiam zbory zanikli alebo sa v lepšom prípade spojili so stabilnejšími zbormi vo svojich mestách. Dnes máme spolu okolo 10 zborov a misijných staníc a naše vzťahy sú veľmi dobré, k čomu prispelo aj to, že sme sa v r. 2008 stali oficiálne registrovanou cirkvou podľa nového zákona o cirkvách, ktorý tu máme. Nemáme síce výhody štátnych cirkví, ale v priebehu rokov sme sa stali čoraz rešpektovanejším hnutím, ktoré už nie je považované za sektu, ako tomu bolo na počiatku.
Si šťastný pastor alebo máš niekedy pokušenie hodiť všetko cez palubu?
Keď som odchádzal z menšieho zboru v Havířove do Brna, tak ľudia, ktorým som slúžil, o mne povedali, že mojím najväčším darom je vytrvalosť. Nikdy sa nevz
dávam. Mali sme zopár situácií, keď to vyzeralo tak, že naše malé spoločenstvo zanikne, ale ja som stále hovoril, že nech sa deje čokoľvek, zostanem. Kapitán opúšťa loď ako posledný. To však neznamená, že som superman, ktorý nikdy nerobí chyby. Ten pocit, že by som všetko hodil cez palubu, som asi nemal nikdy, ale približne pred tromi rokmi sa mi stalo, že som sa dostal do bodu, ktorý by sa dal nazvať čiastočným vyhorením či prepracovaním, ktoré sa prejavovalo tak, že som z väčšej časti stratil vnútornú silu a náboj, ktoré sú nevyhnutné na to, aby človek mohol byť lídrom. Zodpovednosť za rodinu, cirkev, za cirkvi v ČR i Alfa kurzy v ČR pre mňa prestávala byť radosťou a postupne sa stávala veľkou ťarchou. V tej dobe, aj vďaka Andersovi Gerdmarovi, ktorý bol mojím osobným mentorom, som začal podnikať určité kroky k zmene a plánovať dlhší odpočinok. Po 10 rokoch služby v Brne a 16 rokoch v službe pastora ako takej som si zobral tri mesiace voľna, a to mi pomohlo nájsť novú silu.
Dnes sa snažím dávať si pozor na to, ako je na tom moja duša, a v oveľa väčšej miere si chránim onú vnútornú silu, ktorá je pre vedenie Božieho ľudu najdôležitejšia a najpodstatnejšia. Prakticky to znamená okrem pravidelného a kvalitného času stráveného s Bohom nájsť si priestor aj na oddych a šport.
Čo považuješ za najväčšie úspechy svojho zboru?
Takto som o tom nikdy nepremýšľal. Za hlavný úspech považujem to, že tento zbor tu je od r. 1992 a stále rastie vo vplyve, i v počte. V minulosti bol známy predovšetkým kvôli biblickej škole, ktorá vychovala generáciu Božích služobníkov z niekoľkých krajín. Vždy mal vynikajúcich pastorov: Micaela Lundina a potom aj Jiřího Zdráhala, no predovšetkým bol vždy otvorený pre získavanie stratených duší. Dnes je náš zbor známy predovšetkým vďaka niekoľkým významným službám, a to: cirkvi online čiže TV7.cz, Alfa kurzom, vďaka ktorým do nášho zboru prišlo mnoho ľudí, ktorí predtým Boha vôbec nepoznali, a taktiež vďaka kresťanskej Základnej a materskej škole Jana Husa, ktorú máme už 9 rokov v spolupráci s ďalšími brnianskymi zbormi.
Iste túžiš, aby ste boli ďalej, než ste teraz. Kde to podľa teba viazne?
Keby som to vedel, tak už na tom pracujeme :-). Ale teraz vážne. Táto otázka je pre mňa veľmi dôležitá, pretože to, čo asi najviac horí v mojom srdci, je túžba po raste cirkvi a Božieho kráľovstva. Neustále sa za to modlím a hľadám Boha. Uvedomujem si, že dôležitá je hĺbka a zodpovednosť. Ak chceme vidieť ďalší rast, musíme najprv ísť do hlbšieho vzťahu s Bohom. A to druhé, čo si uvedomujem, je, že potrebujeme vedieť vychovávať, motivovať a zmocňovať nových učeníkov, ktorí sa nebudú báť prevziať zodpovednosť za konkrétne oblasti, v ktorých sú obdarovaní a kde vnímajú Božie povolanie. Kľúčom k rastu je to, nakoľko dokážeme dať priestor druhým. V tom, čo sami dokážeme, je obmedzenie, ale v tom, čo môže dosiahnuť cirkev ako celok, niet žiadnych obmedzení.
Aký je podľa teba stav kresťanstva v Čechách? Od Nežnej revolúcie ubehlo už viac ako 25 rokov…
Z môjho pohľadu to bolo najprv spontánne prebudenie, kde sa mnoho ľudí obrátilo, mňa nevynímajúc, ale cirkev na to nebola vôbec pripravená. Bola mladá a neskúsená. Potom nastal čas, keď sa ľudia začali viac zaujímať o materiálnu stránku života, začali podnikať a hľadať svoje šťastie v prosperite. Spoločnosť sa začala meniť, rozvodovosť je závratná a ľudia už sú materializmom nasýtení. Atmosféra sa mení a oveľa viac ľudí začína byť opäť otvorených, čo vidíme už dnes.
My ako cirkev musíme byť pripravení a hľadať spôsoby, ako sa s ľuďmi o evanjelium podeliť prirodzeným spôsobom. Taktiež si musíme všímať, že sa mení celá Európa, ktorej sme súčasťou, či sa nám to páči, alebo nie. Roky sme sa ako veriaci modlili za pád moslimskej nadvlády a za krajiny v okne 10/40, kde žijú milióny ľudí bez Krista. Boh tieto modlitby počul, ale možno koná inak, než ako sme očakávali. Nezmenil režimy daných krajín, ani nám tam neotvoril hranice, no posiela tých ľudí priamo k nám. Verím, že musíme byť pripravení, nekonať v strachu, ale byť pripravení dať im Krista. Mnohí z nich uveria. Niektorí zostanú, aby zahanbili svojou vierou našich ľudí, a niektorí sa vrátia späť, aby zmenili svoje národy.
A čo tvoja rodina, darí sa vám skĺbiť to so službou?
Za svoju rodinu som veľmi vďačný. Moja manželka Jana je skutočná hrdinka viery. Ani mi nestačia slová, aby som vyjadril, ako som za ňu vďačný. Mnohí ľudia si to neuvedomujú a poznajú mňa a moju službu z internetu, ale bez tejto ženy by nič z toho nebolo možné! Máme štyri nádherné deti, najstarší Ján je teraz na strednej škole, Míša a Timotej sú v základnej škole a Kristián je v škôlke.
Jana v súčasnosti so mnou pracuje v cirkvi na polovičný úväzok a obaja sa z toho veľmi tešíme. Teraz ešte začala diaľkovo študovať marketing, takže momentálne je všetko náročnejšie na logistiku. Máme ale úžasnú babičku, ktorá s nami býva a veľmi nám pomáha. Ako asi väčšina z vás vie, najmladší syn Kristián sa nám narodil s Downovým syndrómom, takže si vyžaduje väčšiu starostlivosť než ostatné deti, ale vďaka Bohu, všetko zvládame a vidíme postupné pokroky v jeho živote. Máme mocné zasľúbenie od Boha pre jeho život, že sa na ňom oslávi. Sú aj náročnejšie chvíle, ale inak sme taká normálna rodina, ktorá miluje Boha a slúži mu celým srdcom.
Vidíš nejaký rozdiel medzi veriacimi v Čechách a na Slovensku?
Myslím, že rozdiely tu sú kultúrne i historické. Stále však vnímam, že sme si veľmi blízko. Český národ má veľmi bohatú protestantskú minulosť, čo je dedičstvo, na ktoré treba ešte viac nadväzovať. Na druhej strane Slováci si ani v období komunizmu nenechali zobrať svoju vieru a nikdy sa nestali tak ateistickým národom ako Česi. Síce teda nemáte také bohaté duchovné dedičstvo, ale mali ste po revolúcii oveľa lepšiu východiskovú pozíciu a atmosféra v národe je oveľa otvorenejšia než u nás. Aspoň tak to vnímam ja. Máte oveľa viac väčších zborov, ktoré majú vo svojich mestách vplyv, a prebudenie medzi Rómami je nádherným povzbudením aj pre nás.
Otázky kládol Martin Hunčár