Micael Lundin je momentálne druhým pastorom kresťanského zboru v Õrebro vo Švédsku. Žije pre misiu a s nadšením o nej rozpráva. Už za komunizmu pašoval Biblie do bývalého Československa. Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia sa presťahoval do Brna, kde založil zbor Slova života a tri roky viedol medzinárodnú biblickú školu, ktorú absolvovalo až 700 študentov. Potom sa presťahoval do Indie, kde spolupracoval s Thomasom Georgom a nedávno sa vrátil z ročnej misie v Ugande. S manželkou Tinou má štyri deti. Najmladší sedemnásťročný syn ešte žije v ich domácnosti, ostatní sú už dospelí, takže Lundinovcom medzičasom pribudli štyri vnúčatá. Pozvali sme ho na dvojdňový seminár pre manželov, ktorý sa konal neďaleko Podhájskej. Spolu s pastorom Petrom Čuříkom tam vyučovali a modlili sa za 20 párov. Micael sa síce nepovažuje za experta na manželstvo, no v jeho vyučovaniach bolo veľa múdrosti a praktických skúseností. Okrem toho nám poslúžil na našej pravidelnej nedeľnej bohoslužbe. Jeho vyučovanie o tom, že naša cirkev má byť ako ľadoborec, ktorý pomáha kliesniť cestu pre ďalších, nám ostane hádam navždy v pamäti. Vrelo vám CD s týmto vyučovaním odporúčame.
Naposledy si bol v našej cirkvi pred štyrmi rokmi. Aký máš dojem z tých pár dní, ktoré si s nami strávil?
Som rád, že som mohol opäť prísť medzi vás. Máte pekné priestory, ste zanietení pre Pána a obaja pastori sú pre mňa príkladom. Ďakujem, že ste ma pozvali a mohol som poslúžiť aj manželským párom.
Aké rozdiely sú medzi švédskymi a slovenskými manželstvami?
Väčšina kresťanských manželských párov vo Švédsku pochádza z veriacich rodín, kde sa praktizovala živá viera, alebo sa aspoň chodilo do nedeľnej školy. U vás chýbajú príklady, v mnohých prípadoch ste prvá generácia znovuzrodených kresťanov, takže je to pre vás veľkou výzvou.
Takže to máme ťažšie…
Môžete to zobrať aj tak, že priekopnícky pripravujete cestu pre ďalšie generácie, aby to pre vaše deti bolo už ľahšie.
Ktorých vecí si sa najviac dotýkal na manželskom seminári?
Úplným základom je to, že sa každý z nás musí odovzdať Bohu. No ani to nestačí, lebo ak takéto rozhodnutia urobia iba jednotlivci, tak to zvádza k tomu, že budeme žiť nezávisle jeden od druhého. Každý si bude žiť svoj život a stále to bude len „ja“ a „ty“. Skutočné manželstvo je však o tom, že sa stávame jedno a sme to už „my“. Potrebujeme teda urobiť spoločné rozhodnutia, že sme ochotní ako rodina poslúchať Boha, ísť kamkoľvek a podobne. Ak sa to nestane, tak pri problémových situáciách vznikajú konflikty.
Zdá sa ti, že v dnešnej modernej spoločnosti ešte existuje tradičné rozdelenie úloh v rodine na mužské a ženské?
Rodiť by mala hlavne žena.JMyslím si, že to môže byť rôzne v každej rodine. U nás v cirkvi máme páry, kde manžel veľmi rád varí, hoci zvyčajne je to opačne. Je dôležité vziať do úvahy to, čo hovorí apoštol Pavol Efežanom, že muž je hlavou rodiny. Mnohí manželia si to však vykladajú nesprávne, stali sa akýmisi bossmi – ja to riadim a všetku prácu robí žena s deťmi. V Ugande tak funguje skoro každá rodina. Ale byť hlavou znamená prijať zodpovednosť za rodinu. A to znamená riešiť krízy, napríklad, keď moje deti trpia. Je mojou úlohou niečo s tým urobiť. Žiaľ, v mnohých prípadoch sú to najmä ženy, ktoré cítia zodpovednosť za rodinu.
Oproti minulosti je to zložitejšie v tom, že veľakrát ženy musia robiť na plný úväzok podobne ako muži a kvôli tomu sa žije v dosť veľkom strese.
Ak sú obaja zamestnaní, je dôležité, aby sa vzájomne podieľali na pomoci v domácnosti. Nejde ani tak o to, kto čo robí, to závisí od konkrétnych obdarovaní, ale ide o to, aby sa nestalo, že sa jeden ide zodrať a ten druhý sedí na gauči. Takéto niečo nevidím ani v Biblii. Je to predsa náš spoločný domov, ktorý spoločne budujeme.
Čo by si odporučil rodičom, ktorí túžia, aby sa ich deti vydali cestou viery?
Najsilnejší je vždy príklad rodičov. Stará múdrosť vraví, že deti nebudú robiť to, čo im rodičia hovoria, ale to, čo ich vidia robiť. Najlepšie je, samozrejme, ak žijeme to, čo aj učíme. Keď deti cítia, že sa ich rodičia majú radi, že sa modlia, dôverujú Bohu a reagujú zbožne v rôznych situáciách, nie je treba ich až tak veľa poúčať. Ale ak je to opačne, tak deti rýchlo rozpoznajú pokrytectvo. To je asi to najhoršie, čo sa môže stať, je to ako zaočkovať deti proti Bohu.
Máš popri svojej práci a rodine čas aj na nejaké koníčky?
Veľmi sa mi zapáčil beh. Keď som bol mladý, tak som sa veľa venoval športu. Ale po dvadsiatke som prestal. Ak nerátam nejaké nárazové športové aktivity cez dovolenky, tak som sa venoval len duchovným veciam. Keď som mal 40, lekár ma varoval, lebo sa mi zhoršil zdravotný stav, rok a pol som bol na tom zle, mal som vysoký cholesterol. Lekár ma nabádal, že musím pravidelne cvičiť, ak nechcem, aby sa mi stalo ešte niečo horšie, no ja som to stále odkladal. Ale po päťdesiatke som začal s posilňovňou. Stretol som tam 87-ročného pána vo výbornej kondícii. Pochválil sa mi, že zabehol už 37 maratónov, pričom prvý absolvoval až v šesťdesiatpäťke. A potom som čítal o jednej veľmi obéznej žene, ktorá behaním postupne schudla a tiež zabehla niekoľko maratónov. Urobilo to na mňa dojem a začal som behať aj ja.
Aj tebe sa podarilo zabehnúť maratón?
Pred štyrmi rokmi. Ale cesta k nemu nebola ľahká. Bol som zadýchaný už po tristo metroch. Trvalo nejaký čas, kým som si vybudoval výdrž. Nehovorím, že každý musí behať, ale je vhodné, aby si každý našiel takú pohybovú aktivitu, ktorá ho baví.
Prečo by mali kresťania športovať?
Máme sa starať o svoje telá, ktoré sú chrámom Ducha Svätého. Zvlášť to platí pre tých z nás, ktorí sme už starší. Čím skôr začneme, tým lepšie. Cítim sa veľmi dobre a dokážem potom tvrdo pracovať. Stojí ma to čas, ale dodáva mi to energiu. Rád si stanovujem ciele, šport mi tak pomáha aj v iných oblastiach. Sme stvorení na to, aby sme prekonávali svoje limity. No Biblia má pravdu, keď učí, že telesné cvičenie je málo užitočné. Duchovné je predsa len dôležitejšie, ale musíme si uvedomiť, že sme celistvé bytosti – sme duch, duša a telo. Keby sme skúmali, ako veľmi sa ľudia starajú o materiálne veci, napríklad o svoje autá, v porovnaní so svojím telom, boli by sme prekvapení. To, že ľudské telo funguje napriek tomu, že s ním tak zle zaobchádzame, je v podstate veľký zázrak.
Aké máš plány pre budúcnosť?
Momentálne som šťastný vo Švédsku, ale verím, že v budúcnosti sa opäť dostaneme s manželkou na misiu. Láka ma Balkán, vnímam, že ma tam Pán Boh v budúcnosti zavedie.
Otázky kládol Martin Hunčár