Maratón duše – Zlovestné korene – poviedka Martina Hunčára

Čo si predstavím, keď sa povie les? Košaté konáre s miliónmi listov, ktoré vás ochránia pred slnečnou páľavou, prípadne miesto, kde koncertujú malí operenci a kde nájdem pokoj pre svoju dušu. Ani jedna z týchto charakteristík nezodpovedala lesu, ktorým som prechádzal. Ticho okolo mňa pripomínalo skôr cintorín. A obrovské stromy s pokrútenými konármi bez jediného listu pôsobili desivo a skľučujúco. Žiadna lesná zver, všetko naokolo mi pripadalo od počiatku neprirodzene, k tejto kulise prispievali aj korene trčiace vysoko nad zemou. Nikdy som nič podobné nevidel. Ako v hore, kde sa dôsledne odhrabali dva metre pôdy.
Čím ďalej, tým bol les hustejší, chodník sa v tej spleti strácal a ja som netušil, či ešte idem správne. Z koreňov sa šíril nechutný, ťažko opísateľný zápach. Preč! Musím sa odtiaľto čo najskôr vymotať. Lenže kadiaľ? Napravo odo mňa sa mihla postava. Žeby som zablúdil? Skúšam sa predierať tým smerom, no spleť koreňov je tu ešte hustejšia, a keď sa ich dotknem, popŕhlia ako desať pŕhľav naraz.
Bežca už vidím detailnejšie, ale nedarí sa mi k nemu priblížiť. Chudák, ako sa tam vôbec dostal? Vraciam sa späť a zbadám niekoho po ľavej strane, poteším sa a mierim tam. No i tu korene hustnú, vytvárajú neprekonateľnú húštinu. Rád by som pomohol dievčaťu, ktoré je uväznené len kúsok odo mňa. Snažím sa mu ukázať cestu, ale je nahnevané, mám pocit, že o radu ani nestojí. Vtom mi napadlo, že by mohlo použiť meč Božieho slova. Jasné, že mi to skôr nenapadlo!
Prijalo moju radu a rúbalo okolo seba ostošesť. Korene odlietali, no jeho radosť dlho netrvala. Na každom mieste, kde zaťalo, vyrástli nové korene a to tak rýchlo, že sa uvoľneným miestom nestihlo ani prešmyknúť. Situácia sa nezlepšila, navyše mu odťaté korene zavadzali pod nohami. Potklo sa, zahrešilo a potom sa rozplakalo. Nie, toto nemohol byť môj sprievodca. Ale ako to, že ani meč nezaberá?
„Načo si sem za mnou liezol?“ osopilo sa na mňa.
„Pokúšal som sa ti pomôcť, to je všetko, sorry,“ bránil som sa. „Všetko bude v poriadku, skús vyliezť cez tamten otvor.“
„Vy muži ste všetci rovnakí,“ pokračovalo jedovato. „Na všetko máte riešenie, ale myslíte len na vlastné záujmy! Staraj sa o seba, dobre? Jáu, horšie ako pŕhľava!“
Nečakal som až takú smršť a nemal som vôbec chuť sa s ním dohadovať. Vymotal som sa z koreňov a razil si cestu, kým som v tomto čudesnom lese niekoho stretol. Je to vôbec možné? Ďalší úbožiak, ktorý je pod jedným stromom doslova zarastený. Kadiaľ sa tam vkliesnil? Lomcoval koreňmi ako lev uväznený v klietke. Videl som len obrysy jeho postavy a s nevôľou pozoroval okolo neho vyrastajúce ďalšie korene i konáre…
„Ja ho zabijem!“ dušoval sa.
„Čo? Koho?“ vyzvedal som. „Je tam s tebou nejaké zviera?“
„Ešte to by chýbalo, aby to zviera bolo so mnou,“ odvetil nahnevane. „Takto ma podviesť. Poctivo platím všetky účty a dane, urobím mu zákazku presne podľa jeho priania a on mi nezaplatí. Ani po dvoch rokoch som nevidel svoje peniaze. Kvôli nemu mi narástli dlhy… Vydriduch!“
Začínalo mi svitať, o čo tu ide. Chcel som mu pomôcť. Rozhodol som sa, že začnem opatrne: „Je to asi strašný pocit…“
Prerušil ma: „Pocit? Vieš aké to je, keď trpíš kvôli darebáctvu iného človeka?“
„Chápem, ale Pán nás vedie, aby sme odpustili.“
„Ten zlosyn si nezaslúži nič iné, len trest! Do pekla aj s týmito koreňmi! Jáu, čo to napustili elektrinou?“
Nové korene vytvorili plot, už som ho vôbec nevidel, len počul. Celý zarástol… Najhoršie bolo, že som mu vôbec nevedel pomôcť. Jeho strom bol najvyšší naokolo. Čo je toto za monštrum?
„Koreň horkosti,“ ozval sa za mnou hlas.
Obzrel som sa. Predo mnou stál muž v pestrofarebnom plášti. V tomto ponurom lese jeho krikľavé farby ešte viac vynikali.
„Dbajte o to, aby nikto nepremeškal Božiu milosť, aby nevyrástol nijaký koreň horkosti, čo by spôsobil zmätok a mnohých nakazil. “
Hneď ako to vyslovil, vedel som, že je to môj sprievodca. Pritakal som a skúmavo sa zahľadel na korene. „Ale aj tak mi pripadá, že je to dosť kruté… Takto ich trápiť.“
„Ľudia sa uväznia sami. Na vine nie je Boh.“
„Prečo však nefungoval meč Ducha?“
„V tomto prípade každá rana mečom len znova pripomína, že je potrebné odpustiť. Samotné oháňanie mečom teda nepomáha, iba odpustenie nás vyslobodí z područia koreňov horkosti.“
„Aha… Vďaka Bohu, mňa ten strom nedostal.“
„Každý, kto sem vojde, prechádza testom. Pokiaľ nemá voči druhým horkosť a nenávisť, prejde podobne ako ty.“
V živote som veľa krát musel odpustiť. Vždy som tak urobil premožený Božou dobrotou. Nikto mi však nespôsobil skutočnú traumu, neviem aké to je, ak niekomu vo vojne vyvraždia rodinu; nezažil som, ak niekomu podpália dom. Sú to síce extrémne situácie, ale stávajú sa. Ktovie, čo ma ešte čaká? Som si však istý, že ak aj budem prechádzať niečím ťažším, na tento les si isto spomeniem… V hlave mi však vŕtala myšlienka, prečo som sa musel lesom predierať, ak som všetkým odpustil.
„Koreň horkosti ovplyvňuje všetkých naokolo,“ odpovedal na moje myšlienky sprievodca. „Ak s ľuďmi, naplnenými žlčou, prídeme do styku, dotýka sa nás to. Musíme sa tým zaoberať, a ovplyvňuje nás to, preto sa boríme aj my. V tvojom svete sa udeje ešte veľa zla a korene horkosti budú vo vašich mestách zapustené hlboko.
Zrazu som uvidel svoje mesto celé zarastené koreňmi. Celé budovy obohnané dlhočiznými koreňmi – ako keby som zbadal zakliate mesto zo sveta fantázie. Niektoré stromy boli vyššie než najvyššie budovy. Vidím školy obohnané koreňmi ako ostnatým drátom, čerpajúce zlo z horkosti žiakov i učiteľov. Súdy, ktoré kvôli prieťahom neplnili svoju funkciu. Aj parlament, prezidentský palác a ďalšie paneláky boli uväznené ako zámok v rozprávke o Šípovej Ruženke. Tu by však nepomohol žiadny bozk princeznej, len odpustenie zo srdca… Niektoré domy boli tak poviazané, že k vyslobodeniu by bolo treba odpustiť znova a nielen jednému, ale mnohým. Presne ako to povedal Ježiš: A čo by sa aj sedem ráz za deň proti tebe prehrešil a sedem ráz sa k tebe vrátil a povedal by: Ľutujem!, odpusť mu!  
„Nechýbalo veľa a korene horkosti by uväznili aj mňa,“ rozhovoril sa zase sprievodca. „Utŕžil som rany od najbližších… Tie bolia najviac.“
Kto by to mohol byť? „Ako ti ublížili?“
„Moji bratia ma chceli zabiť. Nakoniec si to rozmysleli a predali ma do otroctva.“
„Jáj, Jozef?“
„Áno.“
V okamihu som mal pred očami celý príbeh.  Bratia, ktorí mu závideli požehnanie a otcovu priazeň. Hodili ho do prázdnej cisterny na vodu a chceli odísť preč. No keď uvideli karavánu, vytiahli ho a predali do Egypta ako otroka. Čo ten musel prežiť…
„Prosil som, aby to nerobili, ale tvárili sa, že ma nepoznajú. Ich kamenné tváre ma mátali aj v noci. Rozhodol som sa však odpustiť. Jediná cesta, ak som si chcel zachovať čisté srdce. Pán Boh ma potom u Pótifara požehnal, ale prišla ďalšia zrada.“
„Viem, neprávom ťa obvinili z toho, že si spal s jeho manželkou a zatvorili ťa do väzenia.“
„Myslel som, že Boh na mňa zabudol. Nechápal som, čo sa to so mnou deje. Prečo? Veď som sa jej ani nedotkol. Celé moje telo i duša bolo zovreté ako v železnom zveráku. “
„Aj ja som skončil vo väzení,“ prerušil nás neočakávane zakliesnený bežec. „Ten bachar, to bol také hovädo, že, jáu, tie korene pŕhlia horšie než medúza.“
„Nemysli si, ani ja som to nemal ľahké,“ pokračoval Jozef. „Vtedy boli väzenia strašné. Nakoniec mi však svitla nádej. Vyložil som sen čašníkovi a pekárovi a dúfal som, že čašník ma spomenie pred panovníkom. Zabudol.“
„Čašníka mi ani nepripomínaj. Najradšej by som ho… Nié, okolo krku nie, veď sa tu zadusím,“ zasipel uväznený muž.
„Musíš odpustiť,“ naliehal na neho Jozef. „Aspoň sa o to pokús. To neznamená, že ho zrazu musíš milovať, iba sa rozhodni a vyslov to.“
„Dobre… Odpúšťam mu… Čože? Jeden dlhočizný koreň sa celkom rozpadol na prach!“
„No vidíš,“ povzbudil som ho tento raz ja. „A teraz odpusti ďalším.“
Rozhostilo sa ticho. Nie je ľahké odpustiť, ak sú korene horkosti zapustené hlboko…
„Odpúšťam tej svine,“ ozval sa znovu bežec, ale teraz sa zo zovretia nedostal.
„Nezdá sa mi, že je to zo srdca,“ odvetil som čo najvľúdnejšie ako som len vedel. Nechcel som ho znova popudiť k hnevu. „Skús ho nazvať nejako… dôstojnejšie.“
„Ale to len kvôli nemu sa to všetko stalo! Nie, prečo zase rastú tie prekliate korene? OK, nie je sviňa… je to sup!“ 
„Alebo supie mláďatko…“ ozval sa Jozef a uškrnul sa na mňa.
„Mláďatká sú vždy roztomilé. Jediný, kto ma v živote nenahneval bol môj dobrý vlčiak Lojzo.“
Dostal som nápad: „Tak si predstav čašníka ako svojho psíka, milého a…“
„Nedokážem to. Ja vidím pred sebou pitbulla. Zachoval sa ako pes. Jáu!“
„Dokážeš to. On nie je žiadne psisko, je to človek, ktorý zlyhal, tak ako my všetci,“ skúšal radiť Jozef. „Tak mu už konečne odpusti! Alebo sa ti páči život s tými koreňmi? Chceš tu s nimi zhniť? Chceš tu stráviť večnosť?“
„Nie! To nechcem. Je strašné byť takto gniavený spomienkami, pri každej z nich sa znova a znova otvárajú staré rany.“
Jozef pokračoval v múdrosti: „Ja ti rozumiem, viem, o čom hovoríš. Odpustenie je však jediná cesta zo zajatia. Uvedom si, že ty sám si zhrešil a spôsobil Bohu veľkú ranu, ale on ti odpustil, vymazal ti tvoj dlh. Z lásky. Je silnejšia než nenávisť. Ábelova krv volala po pomste, ale Ježišova krv volá každého z nás k zmiereniu.“
„Všetkým odpúšťam,“ kapituloval konečne bežec. Nič nevravel, iba s údivom sledoval ako postupne práchnivejú všetky korene. Neďaleko sa zvalil strom, pod ktorým bol uväznený. Ako keby ho vyžrali červy. To, čo by inak trvalo roky, sa po odpustení udialo za niekoľko sekúnd.
Poďakoval som sa Jozefovi, ktorý nám na rozlúčku obom pripomenul Pavlove slová: „Navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým! “
Bežec mi cestou rozprával o svojom ťažkom živote a vždy, keď mu ktosi ublížil, iba utrúsil: „Ten môj milučký Lojzo.“ Ak by nás počul niekto, kto netušil, čo sa odohralo len pred chvíľou, musel by si myslieť, že všetci jeho známi sa volali Lojzo…
Obvykle mám strach, keď v lese počujem vo víchrici padať stromy. My sme však pri každom zosypaní gigantických stromov horkosti vždy zvýskli od radosti, pretože sa k nám pridávali ďalší a ďalší, ktorí zložili skúšku z odpustenia.