Keď mala moja babička 41 rokov, zomrela na krvácanie do mozgu. Keď som ja mala 39 rokov, zistila som, že som na tom podobne. Dokončila som hodinu v katolíckej škole, kde som učila, prehodila som pár slov s učiteľkami na chodbe a chystala som sa odísť. Zrazu som však nič nepočula. Prestávala som si cítiť ruky a nohy. Bežala som k autu, chcela som byť rýchlo doma, kým sa mi zdravotný stav ešte zhorší. V aute som mala pocit, že mi hlava asi vybuchne. Nemohla som pokračovať. Zastavila som u jednej svojej priateľky, ktorej dom bol cestou. V momente, ako som zastala, som odpadla. Na viac si nepamätám. Vraj som mala krvácanie do mozgu. Keď môj manžel prišiel do nemocnice, povedali mu, že som takmer zomrela. Moja najbližšia rodina a priatelia z cirkvi a zo školy sa začali horlivo modliť za moje uzdravenie. Z kómy som sa v nemocnici prebrala až po troch týždňoch. Po rôznych testoch mi lekári oznámili dobrú správu – všetko sa vraj vracia do normálu. Táto udalosť na mne nezanechala žiadne stopy. Od toho dňa hádam ešte viac prúdila do môjho života Božia milosť s rôznymi darmi. Odvtedy som napísala 70 príbehov pre deti, 30 básní a 400-stranovú autobiografiu. Získala som ďalšie dva vysokoškolské tituly a dosiahla mnoho ďalších ocenení. Nad týmto všetkým zostáva rozum stáť, nedá sa to logicky vysvetliť. Za všetkým je Boh, ktorého zľutovania sú nové každé ráno (PJ 3:22-23).
Zdroj: www.christianity.about.com