Veľmi rada pozorujem slnečnice keď sú v plnom kvete. Pravidelne každé ráno cestou do práce ich sledujem ako sú ich hlávky obrátené na východ k slnku a poobede, keď sa vraciam domov, sú ich hlávky natočené na západ. Zjavne putovali celý deň so slnkom a preto zrejme dostali aj také výstižné meno, slnečnice. Sú krásne, majestátne, vysoké, pevné a sú žlté ako slnko…
Keď si chceš jednu odtrhnúť, tak sa ti to nepodarí tak ľahko, pretože jej stona je veľmi pevná a nedá sa zlomiť. Priznávam sa, že niekoľkokrát som sa o to pokúšala, ale nakoniec som to musela vzdať. Keď som si ju chcela dať do vázy, musela som si ju odstrihnúť, no tam mi zas dlho nevydržala. Nato, aby bola v plnej kráse, potrebovala svoje každodenné slnko, jeho teplo a jeho svetlo.
Slnečnica je nielen krásna, ale aj užitočná. Jej zrniečka sú veľmi chutné, a keď ju dajú do lisu, vyteká z nej lahodný olej. Nepripomína vám to niečo?
Neviem si predstaviť lepšie podobenstvo na život kresťana. Moja modlitba dnes znie:
„Pane, chcem s tebou kráčať každý deň, chcem rásť v Tvojom slove, chcem byť pevne zakorenená v Tebe. Odrážať na svojom živote Kristov charakter.“
„Ale vám ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti a lekárstvo bude na jeho krídlach…“ Malachiáš 4:2