Boje na Ukrajine zďaleka neutíchajú. Ako sa na situáciu pozerajú ukrajinskí pastori viac než po roku od vypuknutia vojny? Počas marcového WOLE samitu prebudených kresťanských európskych lídrov vo Varšave som mal unikátnu možnosť s mnohými z nich hovoriť osobne.
Zaujal ma pastor Alexander z Krymu. Po vypuknutí vojny sa rozhodol ujsť do Švédska. Rád by sa vrátil, má doma dom, ale ruská FSB preveruje všetkých kazateľov. Podľa jeho slov je takmer isté, že by skončil vo väzení. Duchovnú pochodeň odovzdal mladšiemu manželskému páru, zatiaľ to zvládajú nad očakávanie dobre. Miestna cirkev dokonca porástla, v nedeľu sa ich schádza viac než sto. Ako Európana odkázaného len na kusé informácie z tohto regiónu, ma veľmi zaujíma, ako to tam bolo pred vojnou a ako vychádzajú spolu veriaci Rusi a Ukrajinci. Alexander pôsobí vyrovnane, zdá sa, že trauma z toho, čo sa mu stalo, je už za ním. „Ešte v roku 2014 sme si jasne povedali, že politiku v cirkvi riešiť nebudeme, zakázali sme na túto tému debaty. Každý bol a je u nás vítaný. Od minulého februára viacero ukrajinských rodín odišlo, prišli však Rusi z iných oblastí, ktorí sa sem presťahovali. Máme polovicu Rusov a polovicu Ukrajincov – a vychádzajú medzi sebou dobre.“
Ťažkým otázkam sa však nevyhli. Pastor je presvedčený, že v prípade, že by Rusov z jeho zboru mobilizovali, 90 % chlapcov by radšej šlo do väzenia ako by mali útočiť na Ukrajine. To ma zaujalo. Chcel som vedieť, akú mali doteraz skúsenosť s mobilizáciou. „Doteraz sa nám vyhýbala. Ale jedného zbožného ruského chlapca odviedli, narukoval hneď ako začala vojna. Ani nevedel kam ide, spamätal sa až v bojovom vozidle, ktoré mierilo na Kijev. Horlivo sa začal modliť a hneď prosil o príhovor aj príbuzných. A na prekvapenie – z veľkej kolóny vozidiel sa práve to jeho pokazilo na hraniciach. Skúšali ho opraviť, ale nijako to nešlo. Nakoniec ich ako jediných vrátili na Krym a ostal doma v zálohe.“
Do rozhovoru sa zamiešal Genadij, pastor z Berdyansku. „Vďaka Bohu za takéto zázraky, ale faktom je, že čelíme hroznému nepriateľovi. Vojna je strašná. Kto nezažije bombardovanie, nepochopí nič. Ak by ktokoľvek z ľudí, čo prajú vyhrať vojnu Rusom zakúsili aspoň jedno bombardovanie, hneď by zmenili názor. Je to život v neistote, nikdy nevieš kedy to príde, či sa schovať, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje a v kútiku duše veriť, že sa nič nestane. Ohlušujúci krik, tma, strach, nehovoriac o podnikaní, ktoré je v háji. Keď to všetko pred rokom prepuklo, na trhu bol jeden starý penzista, ktorý na vlastnej koži zažil vojnu medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Bez veľkých emócií zbalil krám, zavolal všetkých ľudí naokolo a rozdal všetku zeleninu a ovocie, čo predával. Vedel, čo nás všetkých čaká.“
Pri všetkých príbehoch mám slzy na krajíčku. Ako vlastne vieme týmto ťažko skúšaným ľuďom pomôcť? Niečo sme pre utečencov na Slovensku spravili, ale všetko je to aj tak len ako kvapka v mori. Zaujíma ma, ako na to všetko bezprávie reagujú bežní veriaci. „Bombardovanie a škody, ktoré po ňom vzniknú, nie sú to najhoršie,“ pokračuje ďalej Genadij. „Zvykli sme si. Musíme nejako žiť a nie všetci môžu z Ukrajiny odísť. Nálety vieme odpustiť. Horšie je, keď k nám prídu správy o našich padlých. Ako utešiť matky, ktoré už neuvidia synov? Je príšerné, keď počujeme o mučení zajatcov, niektorých aj vykastrovali. Zastavuje sa pritom rozum.“
Ako by sme sa zachovali v takýchto situáciách my na Slovensku? Ak by sa to dialo našim synom, otcom, matkám? Ak by sme stratili domy, autá, prácu… Genadij smutne pokračuje. „Bežní Rusi nevedia skoro nič. Keby aspoň tušili, koľko ich synov zomrelo. Ich padlo niekoľkonásobne viac než nás, najnovšie ani ich mŕtvoly nepošlú domov. Vykopú veľkú jamu, kde pozhŕňajú svojich vojakov buldozérmi, zakopú a nazývajú to tzv. bratský hrob.“
Premýšľam nad tým, ako asi bude vyzerať Rusko, keď sa vojaci, ktorí toto prežijú, vrátia domov. Niektorí strieľali do vlastných, ktorí ustupovali pred Ukrajincami, ďalší lúpili, znásilňovali, iní skončia ako invalidi. Ako sa bude žiť v ruských mestách, kde sa takáto horda vráti?
Moje úvahy preruší ďalší pastor. „Na Ukrajine budeme potrebovať veľa duchovných poradcov. Niektoré veci sa nedajú len tak ľahko zabudnúť. Momentálne nemáme ani dosť lekárov, nieto ešte psychológov. Ľudia prechádzajú veľkými stresmi a syndrómami. Potrebujeme pochopenie, objatie, lásku, humanitárnu pomoc.“
Z príhovoru rečníkov samitu ma zaujal ukrajinský pastor s americkým občianstvom pôsobiaci stále na Ukrajine, z bezpečnostných dôvodov nechcem uvádzať jeho meno. Neodišiel, neposlúchol americkú ambasádu, ktorá ho k tomu vyzývala. Aj si pár dní odsedel vo väzení, tajní z FSB ho chceli zlomiť, neskôr nahovoriť na spoluprácu. „Vojna zmenila aj nás – veriacich i pastorov. Niektoré naše priority a dôrazy v teológii budeme musieť prehodnotiť, najlepšie ak tak urobíme spoločne a verejne. To môže byť nový začiatok pre kresťanstvo na Ukrajine.“ Sálal z neho pokoj a veľká autorita. „Spomeňte si na Jána Krstiteľa keď bol vo väzení a čelil pochybnostiam o Mesiášovi. Ježiš ho neprišiel vyslobodiť, v podstate mu odkázal, že všetko ide podľa plánu… Dokonca mu prebral učeníkov,“ dodal s humorom, aby to trochu odľahčil.
Zamysli sa nad tým. My by sme si úspech predstavovali inak, sťatie Jána Krstiteľa vôbec nevyzeralo ako víťazstvo. V nebi ho však vítali ako hrdinu, ako najväčšieho z prorokov. Niektorí z ukrajinských pastorov stratili skoro všetkých veriacich, pretože utiekli do bezpečnejších častí krajiny, alebo ešte ďalej na západ. Mnoho kresťanských zborov v Luhanskej a Donetskej oblasti úplne zaniklo. Možno to považovať za zlyhanie? Sotva. Pastori sa celým srdcom zapojili do nezištnej pomoci svojej komunite, obdarúvajú nielen veriacich. Tí, čo emigrovali, mobilizujú svoje okolie a posielajú financie alebo transporty s potravinami. Až 80 % humanitárnej pomoci na Ukrajine zabezpečujú kresťanské organizácie a to najmä evanjelikálne. Všíma si to aj štát. Už ich nenazýva sektami, lebo bez ich pomoci by takmer nič momentálne na Ukrajine nefungovalo.
Vďaka za všetkých obetavých ľudských anjelov. Tak či tak nás však v budúcnosti čaká veľa práce. Svet hovorí o obnove Ukrajiny, ale duchovná obnova bude rovnako dôležitá a pravdepodobne ešte náročnejšia. Vystavať znova budovy a zdevastované mestá bude ťažké. Budeme však nevyhnutne potrebovať Božiu milosť, teda nadľudské úsilie, aby sme postavili na nohy zlomených, uzdravili skrúšené srdcia, priniesli novú nádej smútiacim. A nedovolili koreňom horkosti ďalej rásť. A to nielen u nášho východného suseda. Neodpustiť si nemôžeme dovoliť ani my.
Autor: Martin Hunčár