Charizmatik Čuřík: Minulosť nás učí, že teokracia nie je dobrá cesta i preto ju nechceme
Rozhovor sa uskutočnil pre časopis .týždeň
Otázky kládol Michal Oláh, redaktor časopisu .týždeň
Odpovedal: Peter Čuřík, pastor Slova života
Profesným pôvodom ste stavebný inžinier, dnes vediete jeden z najznámejších bratislavských charizmaticko-letničných zborov Slovo života. Kde začala Vaša cesta charizmatického kazateľa?
Som dieťa Husákovho obdobia a vyrastal som v dobrej rodine. Otec bol univerzitný pedagóg a mama novinárka. Študoval som na stavebnej fakulte a žil bohémskym životom bez akýchkoľvek základov kresťanstva. Myslel som si, že „Otče náš“ je jedno slovo a z modlitby mojej starej mamy: „anjeličku, môj strážničku“ som nerozumel ani čo je anjeliček ani strážniček. (smiech) V roku 1990 som sa na vysokej škole stretol so živým kresťanstvom – spoznal som ľudí, pre ktorých bol Ježiš Kristus reálny a tvrdili, že naozaj vypočúva modlitby. Evanjelium začalo poriadne narúšať základy môjho svetonázoru a začal som hľadať odpovede, na ktoré som predtým nemal čas.
Čo presne sa stalo?
V jednom momente som si povedal, že stále mám ešte tisíce otáznikov, ale ak Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych, nemôžem prežiť svoj život bez toho, aby som si to overil. Na istom kresťanskom stretnutí som sa nakoniec rozhodol a v modlitbe som požiadal Ježiša, aby vošiel do môjho života. Vedel som, že som hriešny človek, ale poprosil som ho, aby mi odpustil hriechy a urobil ma svojím synom. Moja osobná skúsenosť bola nádherná! Akoby zo mňa padla tona hriechov; stal som sa skutočne novým stvorením tak, ako to hovorí Nová zmluva. Postupne som sa spojil s kresťanmi, ktorí boli súčasťou prebudeneckých cirkví a hnutí.
Veľa kresťanov nemá takúto skúsenosť, nikdy neprežila a možno ani neprežije takýto dotyk Ducha Svätého. V čom je tento typ viery v Boha iný ako väčšinový?
Ak niekto úprimne poprosí Ježiša, aby vošiel do jeho života, Boží dotyk prežije. Každý z nás je však jedinečný, preto aj naša skúsenosť bude osobitá. Ježiš povedal, že nikoho, kto príde k nemu, nevyženie von. Povedal tiež, že je Cesta, Pravda a Život, a že nikto nepríde k Otcovi inak, ako cez Neho. Aj keď bude naše osobné prežitie jedinečné, spoločným menovateľom bude odpustenie hriechov a niečo, čo Ježiš nazval znovuzrodením.
V roku 2004 som vydal knihu o tejto skúsenosti s názvom „Naroď sa znova!“ a podtitulom „Nepáči sa Ti, aký si sa narodil?“ Znie to trochu provokatívne, ale odvolávam sa tým na otázku, ktorú kedysi Ježišovi položil Nikodém. Keďže bol celebritou svojej doby a význačným náboženským učiteľom, prišiel za Ježišom potajme, v noci, aby si nepošramotil svoju povesť. V podstate sa pýtal, čo má urobiť, aby získal večný život. Ježiš ho šokoval slovami, že ak sa nenarodí znova, môže zabudnúť na to, že by niekedy vošiel do Božieho kráľovstva, a to bez ohľadu na jeho nábožnosť či dobré skutky. Kto vie, koľkých ľudí by dnes Ježiš šokoval podobne?
V charizmatickom hnutí sa často skloňuje slovné spojenie „narodenie z Ducha“. Čo presne tým myslíte?
Narodenie z Ducha je nádherným pozvaním pre každého človeka. Ešte stále som extrovert, mám rád futbal, dobrú šachovú partiu a rád debatujem s ľuďmi. Nezahodil som všetko za seba, zároveň som však novým človekom v Kristovi. Opýtajte sa mojich spolužiakov z gymnázia alebo vysokej školy, ktorí si aj po 30-tich rokoch stále zvykajú na to, že som „farár“.
Kazatelia najmä letničných cirkví hovoria, že dotyk Duchom Svätým sa má prejavovať znakmi, akým je napríklad dar jazykov. Veľa veriacich ľudí prosí Ducha Svätého, aby prišiel do ich života, ale nikdy sa u nich takáto charizma neprejaví. Takéto prezentovanie duchovnosti potom vytvára akoby kresťanov dvoch kategórií. Tých, ktorí sú pokrstení a dotkol sa ich Boh a potom tí, ktorých sa nedotkol. Prečo je to chápané tak, že každý kto sa obráti, tak sa ho musí dotknúť Duch Svätý? V čom je rozdiel medzi ľuďmi, ktorých sa Duch Svätý dotkol a tými, ktorí dotknutí nie sú?
Hovoríme tu o dvoch rozdielnych skúsenostiach. Tou prvou je skúsenosť znovuzrodenia alebo obrátenia, pri ktorej sme očistení od našich hriechov, Pán Ježiš vojde do našich sŕdc a dostaneme tzv. závdavok Svätého Ducha. Dalo by sa to prirovnať k zmluve o budúcej zmluve, kedy dostávame vnútorné uistenie o prijatí do Božieho kráľovstva a sme na ceste do „večných príbytkov“, ktoré pre nás Ježiš pripravil. Biblia hovorí, že sme Duchom Svätým „zapečatení ku dňu vykúpenia“.
Tou druhou skúsenosťou je krst Duchom Svätým. Keď na deň Letníc kázal apoštol Peter svoju prvú kázeň, ľudí sa to veľmi dotklo. Jeho posolstvo ich zasiahlo tak hlboko, že sa pýtali: „Čo máme robiť, aby sme boli spasení?“ Peter im odpovedal, aby činili pokánie zo svojich hriechov, dali sa pokrstiť a aby prijali dar Svätého Ducha. Niektorí dnes tvrdia, že tento dar skončil s prvými apoštolmi, ale Peter vysvetľuje, že táto skúsenosť patrí nielen jeho poslucháčom, ale aj „vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ Peter dar Ducha neobmedzil iba na ranú cirkev, ale aj pre ďalšie generácie. Ak by sme pripustili, že prvá cirkev ho potrebovala a my nie, museli by sme pripustiť, že sme lepší ako oni. Oni sa bez neho nezaobišli, my však áno? Dokonca si myslím, že dnes stojíme ešte pred väčšími výzvami, na ktoré budeme zmocnenie Ducha potrebovať viac, než kedykoľvek predtým. Prví učeníci prijali dar Ducha 50 dní po Veľkej noci, keď na nich zostúpil Svätý Ducha a hovorili novými jazykmi. Dovtedy sa schovávali zo strachu z toho, že ich Rimania popravia podobne ako ich vodcu. Keď však prijali tento dar, stali sa smelými zvestovateľmi Krista. Stačilo niekoľko dekád a zvesťou o zmŕtvychvstalom Kristovi naplnili celý vtedajší známy svet.
Prečo tento dar nedostane mnoho veriacich ľudí, ktorí oň prosia? V čom sú charizmatickí kresťania iní?
Neexistujú akési dve kategórie kresťanov. Všetci, ktorí prijali Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa, dostali rovnocenné „právo a moc stať sa deťmi Božími“ (Evanjelium Jána 1:12). Dar Ducha Svätého nás nečiní lepšími kresťanmi. Akurát nám dáva možnosť byť efektívnejšími vo svojej službe. Niekto to prirovnal k záhradke, ktorú môžeš zalievať krhlou vody alebo závlahou. So závlahou máš väčšiu šancu na to, aby tvoja záhradka zakvitla; ak v tom však nebudeš verný alebo zodpovedný, záhradka zalievaná krhlou môže vyzerať oveľa lepšie.
Dobre, čo ale ovplyvní Jeho prijatie resp. neprijatie?
Pán Boh ponúka krst Duchom všetkým veriacim, ale je na každom, ako sa k tomu postaví. Existuje viacero faktorov, ktoré do toho vstupujú; jedným z nich je, či po tom dare naozaj túžime. Ježiš povedal, že ak chce niekto prijať Jeho Ducha, potrebuje po ňom „žízniť“ a potom „rieky života potečú z nášho vnútra“. Charizmy však nikdy nie sú na to, aby zviditeľnili nás. Boh ich udeľuje „tak, ako sám chce“ a vždy na „spoločný úžitok“. Hovorievam toto: Ak ťa Boh požehná, nie je to preto, aby ukázal, aký si dobrý, ale preto, aby ukázal aký je dobrý On.
Niektorí môžu mať nesprávne očakávania, iní si zas nie sú istí, či to pre nich Pán Boh má, atď. Pravdou však ostáva, že dar Ducha je dostupný všetkým, ktorí oň požiadajú. Neurobí z človeka lepšieho kresťana, poskytne mu však lepšiu výbavu pre službu druhým. Dovolím si dokonca povedať, že Pán Boh bude od ľudí, ktorí tento dar prijali, viac vyžadovať. Tou zvrchovanou cestou, ktorá rozhoduje o kvalite človeka či kresťana, je nakoniec aj tak vždy láska.
Problémom charizmaticko-letničných kresťanov je podľa viacero teológov sklon chápať Bibliu doslovne bez toho, aby vnímali tradíciu a všeobecne prijaté vedecké teologické poznanie.
Mnohí z lídrov prebudeneckých hnutí študovali kresťanské univerzity, sám som niekoľko rokov externe študoval Škandinávsky teologický seminár v afiliácii s ORU univerzitou (pozn. red. Oral Roberts Universtity). V našej teológii sa radíme k evanjelikálnym cirkvám. Doslovné chápanie Biblie znamená, že máme úctu k Božiemu slovu, o ktorom veríme, že je inšpirované Božím Duchom. Rozumieme však aj tomu, že vo Svätom Písme existujú poetické pasáže, alegórie či hyperbolické vyjadrenia, ktoré treba aj takto vykladať. Nemyslíme si, že by sme mali patent na pravdu. Učíme však Božie slovo, ktoré premieňa naše vlastné životy. Na Slovensku máme medzi prebudeným cirkvami a hnutiami kvalitné vzťahy, tak sa vieme navzájom dopĺňať či naprávať. V rámci medzinárodného hnutia Slova života máme vnútorné štruktúry, ktoré nám pomáhajú v tom, aby sme dobre spravovali Boží ľud, a aby sa nestalo, že nejaký kazateľ začne vykladať Bibliu po svojom. Takže zdravá korekcia tu existuje.
Ďalšou výhradou je tzv. „hlásanie prosperity“, ktorá sa má dostaviť na základe akéhosi výmenného obchodu s Bohom. Teda, ak sa budeš správať určitým spôsobom, tak sa v Tvojom živote dostaví automaticky úspech ako znak Božieho požehnania. Je pokušením charizmatického hnutia myslieť si, že Boh funguje podľa matematického vzorca?
Akýsi extrémny dôraz na prosperitu možno zaznieva v niektorých amerických hnutiach, na Slovensku som sa s tým za tridsať rokov veľmi nestretol. Veríme v to židovské, že človek je celistvá bytosť a že Boh sa stará o každú oblasť života človeka. Boh sa nestará iba o duchovné potreby, ale má zaopatrenie aj pre dušu a telo. V prvých storočiach preniklo do cirkvi falošné učenie gnosticizmu, ktoré hovorilo, že všetko duchovné je dobré a všetko telesné je zlé. To však Biblia neučí! Boh požehnal patriarchov Starej zmluvy, ako Abraháma, Jakoba, Izáka, Jozefa aj materiálnym požehnaním či to boli stáda dobytka alebo hojnosť úrody. O Izáka sa dokonca postaral aj uprostred hladu, keď bol v cudzej krajine Filištíncov. Keď v tom roku zasial, Biblia hovorí, že sa mu urodilo stonásobne a Filištínci mu závideli. Dať však akési znamienko rovnosti k tomu, že komu sa darí, má Božie požehnanie a komu sa nedarí, nemá Božie požehnanie, by bolo veľmi plytké. Apoštol Pavol povedal, že vo všetkom je vycvičený, byť sýtym, aj hladným, mať hojnosť a mať aj nedostatok. Zakončil to známym vyhlásením, že „všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje, v Kristu Ježišovi“ (List Filipanom 4:13). Ak však niekto chodí verne a dlhodobo po Božích cestách, bude zažívať Božie požehnania. Niektorí nekorektne citujú Bibliu, keď hovoria, že peniaze sú koreňom všetkého zlého. Správny citát však znie, že „láska k peniazom, je koreňom všetkého zlého“. Problémom nemusí byť nevyhnutne majetok, ale to, či sme k nemu pripútaní.
Funguje Boh podľa matematického vzorca?
Nemyslím si, že Boh funguje podľa akéhosi „matematického vzorca“, ale pravdou je, že existuje Boží princíp sejby a žatvy, ktorý platí pre všetky oblasti života. Ježiš nám predstavil „zlaté pravidlo“, aby sme činili druhým to, čo chceme, aby oni činili aj nám. Ak chceme zažívať lásku, potrebujeme lásku zasievať. Ak chceme zažívať požehnania, potrebujeme žehnať druhým. Nielenže takto fungujú Božie princípy, stávame sa tým zároveň viac podobný Kristovi, ktorý povedal, že je blahoslavenejšie dávať ako brať.
Kritici politického kresťanstva na Slovensku tvrdia, že charizmatici v politike sú nebezpeční, pre nedostatočný kontakt s realitou, magické myslenie opierajúce sa o iracionálne vnuknutia. Vidíte vo vstupe charizmatikov do politiky aj Vy takéto riziko?
Kresťanský život vychádza v prvom rade zo Svätého Písma; nie je založený na vnuknutiach, ale na pevnom základe biblickej pravdy. Charizmy pre nás nie sú akousi skratkou k odpovediam života, sú skôr pridanou hodnotou. Biblia pozná príklady „politikov“, ktorí boli vysoko cenení nie pre svoje dary, ale pre kvalitnú správu vecí verejných. Daniel sa stal jedným z ministrov v Perzskom kráľovstve a čítame o ňom, že bol na ňom „duch excelencie“. Keď mu ďalší vysokí úradníci závideli jeho postavenie a snažili sa na ňom nájsť niečo, za čo by ho obvinili, nedokázali na jeho práci nájsť žiadnu chybu. Kvalitný charizmatik by mal byť v prvom rade kvalitným kresťanom, ktorý nehľadá vnuknutia, ale žije vo vzťahu s Bohom prostredníctvom modlitby a Božieho slova.
Je bežnou súčasťou charizmaticko-letničného hnutia vstupovať do aktívnej politiky? Aké sú ich pohnútky?
V ostatnom období v niektorých médiách zaznelo, podľa mňa veľmi nekorektne, že u letničných kresťanov existuje akási ambícia nastolenia teokracie. To však určite nie je pravda! História je nám v tomto dobrým učiteľom, či už to bola Kalvínova snaha o nastolenie Božej vlády v Ženeve v 16. storočí, alebo prohibícia v Amerike začiatkom 20. storočia, ani jedno z toho jednoducho nefungovalo. Božie zákony sa nedajú prikazovať ľuďom, ktorí neprežili obrátenie. Prorok Ezechiel vysvetľuje, že Boh dá človeku najprv nové srdce a vloží do jeho vnútra svojho Ducha, aby mu dal silu dodržiavať Božie prikázania. Demokracia so všetkými svojimi chybami je pre spoločnosť tým najlepším z možného. Samozrejme, prirodzenou túžbou kresťanov je priniesť do politiky židovsko-kresťanské hodnoty, ktoré sami žijú. Myslím si, že kresťanskí politici by mali predovšetkým vynikať svojou odbornosťou a kvalifikovanosťou, zároveň však prinášajú hodnotovú výbavu, ktorá bude prínosom pre spoločnosť.
Pravdou je, že v minulosti charizmatikov v politike moc vidieť nebolo.
V minulosti sme sa asi podvedome prikláňali k tomu, že politika je skôr pre sekulárnych ľudí. Postupne sme si viac a viac uvedomovali, že ak sa nebudeme angažovať vo verejnej sfére, potom nemáme žiadne právo sťažovať sa. Ježiš povedal, že sme soľou zeme a svetlom sveta. Nepovedal, že sa o to máme usilovať, jednoducho prehlásil, že tým sme. Soľ by nemala ostať v soľničke, mala by sa dostať von do spoločnosti, aby ju ochucovala. Jediné varovanie, ktoré sme s tým dostali, je, aby sme nestratili svoju slanosť. Chceme byť súčasťou, možno aj nástrojom premeny spoločnosti a prinášať do nej odbornosť, zároveň si chceme zachovať hodnoty Kristovho učenia a života. Nájsť v tom rovnováhu je pre kresťanov v politike asi najväčšou výzvou.
Napriek tomu charizmatici v politike čelia opakovane kritike za podkopávanie sekulárneho štátu a obava z pretláčania kresťanských hodnôt do verejného života v podobe rôznych zákonov.
Nemyslím si, že sa to týka špeciálne charizmatických veriacich, často to môže zaznieť ako výčitka pre kresťanských politikov ako takých. Jedným z dôvodov môže byť negatívna historická skúsenosť prepojenie štátnej moci s cirkevnou v 30-tych a 40-rokoch minulého storočia. Akýsi klerikalizmus, ktorý súvisel s Hlinkovou stranou a neskorším prezidentom Tisom. V tomto máme samozrejme jasno, preto akýkoľvek náznak teokracie je nám na míle vzdialený.
Ďalšou výzvou, ktorej dnes čelí celá Európa, vrátane Slovenska, je však to, aký vplyv na formovanie našej spoločnosti budú mať liberálne, alebo konzervatívne hodnoty. Existuje veľa horúcich tém, kde sa dá, pri nedostatku iných argumentov, ľahko použiť lacné obvinenie zo spochybnenia sekulárneho štátu, často práve z tábora, ktorý chce presadzovať iné hodnoty. V rámci politického zápasu na to majú plné právo, podobne ako aj politici z konzervatívneho spektra pri obhajobe svojich návrhov. Do verejného priestoru by však mali v prvom rade prinášať vysokú mieru kvalifikovanosti v oblastiach, pre ktoré do politiky kandidovali. Ak spolu s tým prinášajú aj hodnoty, ktoré sú stále príťažlivé pre veľkú čas našej populácie, je to v poriadku. John Maxwell povedal: „Líder je ten, kto pozná cestu, sám tou cestou ide a potom ju ponúka iným“. V tomto procese je dôležité, aby si kresťanskí politici zachovali dostatočnú mieru pokory a sebareflexie s ochotou spolupráce naprieč politickým spektrom, zároveň však mali dostatok odvahy ísť cestou osobného presvedčenia v rámci demokratických princípov, na ktorých stojí naša krajina.
Peter Čuřík (*1971) je hlavným pastorom kresťanského centra Slovo života v Bratislave, vedúcim siete cirkevných zborov Slova života a rešpektovaným kresťanským lídrom na Slovensku. Je šéfredaktorom časopisu Víťazný život a autorom piatich kníh. Vyštudoval Stavebnú fakultu STU v Bratislave, biblickú školu v Brne a diaľkovo pastorálnu teológiu na Scandinavian School of Theology. S manželkou Katkou majú 2 synov a žijú blízko Bratislavy.