Neviditeľný nepriateľ dorazil aj do našej rodiny. Mysleli sme, že odoláme, staršiemu synovi sme márne dohovárali, aby sa s nikým nestretal, ale plnoletému už ťažko prikážete… I keď svoj okruh skresal naozaj na minimum, nepomohlo. Anglická mutácia korony je predátor, ako povedal nedávno pán profesor Jarčuška. Cítili sme sa ako obete, ale zožrať sa ním nemienime.
Našťastie bývame v rodinnom dome, máme dve kúpeľne a tak sme zaviedli prísnu izoláciu nakazeného. Priebeh korony u syna bol len mierny, stratil čuch (tak na to vlastne prišiel), ale inak nič vážne, žiadne teploty. Jeho izba sa premenila na päť hviezdičkový hotel, ak niečo potrebuje, zdvihne telefón a poslušní sluhovia mu prinesú, čo si pán zažiada. Akurát do kúpeľne musí prejsť cez izbu, v ktorej spí jeho mladší brat. Ten nenecháva nič na náhodu, má svoj priestor ohradený závesom a po každom podozrivom pohybe všetko poctivo dezinfikuje. Keď sa chceme dostať do spálne s manželkou my, nedá sa inak, musíme cez “zakázané” územie prejsť, pochopiteľne len s rúškom, alebo si výnimočne otestujem, či vybehnem hore schodmi až do spálne na jeden nádych. Určite sa pritom nespotím, vetráme ostošesť, akurát som zvedavý na vyúčtovanie za plyn:-))
S otázkami prečo práve my, sme skončili. Oveľa horšie je, že sa nákaza preniesla k mojim rodičom, ktorí majú 75 rokov, najmä otec je rizikový. Mimochodom, po kontakte s pozitívnym mame po týždni vyšiel antigénový test negatívny, a to už mala príznaky. Po týchto skúsenostiach už beriem antigénové testy s veľkou rezervou. Dúfam a verím, že to všetci prežijú, no aj tak nás to okliešťuje. Manželka nemôže chodiť opatrovať moju 96 ročnú babičku, peniaze teda nedostáva a namiesto nej musia zabrať na plné obrátky iní príbuzní, keďže koronu má aj moja mama, ktorá k nej na striedačku chodila. Ešteže bývame v Rači kúsok od lesa. S rúškom mi behy a prechádzky dovolila aj obvodná lekárka, neboli sme si istí, či môžeme. S mladším synom sme sa minule hecli, kto bude prvý na Červenom kríži. Či ja behom alebo on na bicykli. Dal mi štedrý sedem minútový náskok, ale hore som bol prvý ja a čakal na neho tri a pol minúty. Povzbudivé, tento rok budem mať päťdesiatku, ale zdá sa, že nie som žiadne béčko.
Koronu sme oznámili aj susedom, keďže žijeme v spoločnom dvore štyri rodiny. Jedna z nich, ktorá inokedy rúško na dvore veľmi nemusí, ma z diaľky zahliadla a okamžite si ho nasadila. Ďalší sused fajčil pred domom, no len čo som bol na dostrel, zahodil cigaretu a zdúchol dnu. Chcelo sa mi kričať, že nemám lepru, ale chápem, aj ja by som asi jednal podobne. Všetkých susedov ubezpečujem, že po piatich dňoch sme boli na PCR testoch a všetkým trom nám vyšli negatívne. Píšem aj známym, tešia sa so mnou. Ich najbližšie stretnutie so mnou, i keď som negatívny a úplne bezpríznakový, bude asi rozpačité. A vlastne ani nie, veď ktovie kedy sa uvidíme… Mal by som sa modliť a čítať Bibliu, ale nejako sa mi nechce. Musím sa prekonávať. Jáj, a ešte rýchly nákup, aby sme sa v obchode najbližší týždeň neukázali. V lekárni som nakúpil všetky možné vitamíny, déčko ide na dračku, tak pre istotu kupujem do zásoby a v potravinách hádžem všetko čo najrýchlejšie do košíka. Nákupy mám s rúškom FFP2 povolené, som v pokoji, pliaga by sa na mňa preniesť nemala a ani ja by som nemal byť pre druhých nebezpečenstvom. Doma sa vďaky človek niekedy nedočká. Niečo som kúpil drahšie, iné zbytočne a pár vecí som zo zoznamu vôbec nepochopil. Na spoločnej prechádzke cez víkend sa iste moja polovička upokojí, bude dobre. Aby som tú negativitu nejako prehlušil, spievam si a ďakujem Bohu, že nás žehná a že máme hojnosť. Všetkým rozdám nanuky a sadám k počítaču odpovedať pár mailov, potom nahrám video pre deti, medzitým nejaký telefonát.
Večer zapínam zoomy, modliť sa cez zoom s priateľmi je nakoniec ešte praktickejšie než akokoľvek inak. A ešte dve hodiny tréningy šachov – deti sú nadšené, robia pokroky, môj Šachuľko Matový ich vždy rozveselí, vidieť ich smiať ma hladí na duši. Je to aj o logike, prepočte, plánovaní, šťastní sú preto aj rodičia, že robím pre ich deti niečo zmysluplné. V noci všetko utíchne, neviem ešte zaspať. Korona nám všetkým nejako nabúrala rytmus, určite aj preto, lebo stále hľadíme do obrazovky. S námahou zaspávam a budím sa do ďalšieho dňa. Koniec karantény sa blíži, desiaty deň na obzore. V správach som sa dozvedel, že to predĺžili na dva týždne. Tak ešte trochu zatnúť zuby a vydržať. Moja karanténa je však oproti mnohým iným priam prepychová a bezproblémová, uvedomujem si to a som Bohu nesmierne vďačný. Snažím sa k Nemu čo najviac priblížiť a vrelo to odporúčam každému z vás. Viem, ako dnes mnohí trpia a viem, že niektorých postihlo aj najhoršie – strata blízkeho. Zažili sme to aj v našom cirkevnom zbore, dúfam, že to bol prvý a posledný prípad. S Kristom však prekonáme čokoľvek, práve preto máme vieru, nepotrebujeme ju na “nedeľu”, ale na ťažké dni.
Autor: Martin Hunčár