Kazateľ Mats Pollack nám počas návštevy na Slovensku rozprával o prebudení v Ugande. Ak sa tam prechádzate v ich hlavnom meste, tak zo všetkých cirkevných budov sa ozýva spev. Toto ma až tak neprekvapilo. Zaskočila ma informácia, že okolo obeda počuť modlitby odvšadiaľ. Ako je to možné? V bežných firmách využívajú kresťania prestávku na modlitbu. A vôbec sa za to nehanbia. Asi niet ani prečo, ak sú skoro všetci veriaci… (Mimochodom nie nejakí matrikoví, ale znovuzrodených je v Ugande údajne až tri štvrtiny populácie!)
Mnohí žijú v mylnej predstave, že Slovensko je kresťanský národ. Ak by tomu tak bolo, určite by sme to všetci viac cítili na každom kroku. Ozaj, viete vôbec aspoň o jednej firme, kde si všetci zamestnanci prečítajú cez obed pár veršov Biblie a spoločne sa pomodlia?
Pre Európskych kresťanov je modlitba zabudnuté umenie. Pre mnohých je to niečo po čom siahnu, ak už všetko ostatné zlyhá. V tomto majú kresťania v Afrike „výhodu”. U nich totiž nefunguje skoro nič: zdravotníctvo je v katastrofálnom stave, sú veľmi chudobní a podobne. Takže, ak chceš prežiť, musíš sa modliť. Otázkou zostáva, či naozaj v Európe musíme padnúť až na dno, aby sme sa rozhýbali. Koľko katastrof ešte potrebujeme, koľko ničivých povodní, veterných smrští, teroristických útokov a vyčíňaní vandalov je treba na to, aby sme pochopili, že aj my, naša spoločnosť, Boha naozaj potrebuje. Modlitba nám totiž pôvodne nebola daná ako hasiaci prístroj na situácie a okolnosti, ktoré sa nám vymkli z rúk a zanechali vyhorené územie. Modlitba je ten najúžasnejší spôsob komunikácie, aký bol kedy vymyslený. Zabezpečuje spojenie s najvyššou autoritou vo vesmíre a zároveň s najláskavejšou bytosťou akú si len dokážeš predstaviť.
Prečo to potom tak často míňame? Jednoducho na to nie sme navyknutí! Keď som navštívil Izrael, udivil ma šofér autobusu, ktorý sa ako moslim nehanbil niekoľkokrát za deň rozbaliť svoj koberček priamo v autobuse a horlivo odriekaval svoje modlitby. Takýchto šoférov by sme v takzvanom kresťanskom svete našli iba v románoch s prvkami fantasy. Potrebujeme sa naučiť modliť a potom prekonať bariéry, osmeliť sa, nebáť sa prejaviť svoju vieru. Ak máš problém modliť sa niekoľko minút súvisle, nenechaj si od diabla nahovoriť, že modlitba nie je pre teba. Radšej sa zachovaj ako učeníci, ktorí hneď potom, ako boli uchvátení spôsobom ako sa modlil Ježiš, naliehali: „Pane, nauč nás modliť!”
Niekoľko kresťanov mi už povedalo, že sa modliť nedokážu. To je lož! Ak vieš rozprávať, tak sa budeš vedieť aj modliť. Poviem ti, kde môže tkvieť problém. Lenivosť! Je jednoduchšie začítať sa do novín, zapnúť si správy, popozerať si letáky, aby si mohol najlacnejšie a najvýhodnejšie nakúpiť pred Vianocami. Ale ísť „do kolien”, to trochu bolí. Spomínam si, keď som ešte ako dieťa chodil do lyžiarskeho oddielu. Jedna časť letného výcviku spočívala v tom, že sme akoby simulovali zjazd. Ak bol niekto málo prikrčený, tréner zavelil: „Viac do kolien!” Aj dnes si ešte pamätám, že zostať v zjazdovom postoji čo len minútu bez prerušenia dosť bolelo. Ale ako dobre sa nám potom išlo na svahu! Veru, každý z nás musíme prekonať lenivosť, nechuť a niekedy aj diablov odpor a primeť sa k modlitbe. Ak sa nevzdáme, potom budeme schopní hravo „zlyžovať” akýkoľvek náročný úsek nášho života.