Súcit

„A keď videl tie zástupy, hlbokou ľútosťou bol pohnutý nad nimi, že boli zmorení a rozptýlení ako ovce, nemajúce pastiera” (Mat 9:36).

Ježiš tie zástupy videl. On ich neprehliadal. Nebol tak zaneprázdnený službou pre Pána, že by nemal čas na ľudí. Znie to paradoxne, ale niekedy sme takí. Ježiš napádal túto “kresťanskú” apatiu voči utrpeniu druhých v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Kňaz a Levita, keby sme to parafrázovali do dnešných termínov, pastor a diakon či člen cirkvi, obišli zraneného pocestného pretože sa azda ponáhľali „slúžiť Bohu”. Niekedy máme túžbu Bohu slúžiť, ale zabúdame, že služba Božiemu kráľovstvu je často práve službou trpiacim. Máme tendenciu pre „stromy nevidieť les”. Tie najväčšie skutky sú často odené do ošumelého rúcha všedných príležitostí. Často sú to skutky, ktoré nikdy nebudú publikované na stránkach kresťanských časopisov, alebo sa im nedá priestor na bohoslužbách. Navštíviť chorých, priniesť slovo povzbudenia, prejsť kilometer na vyše, odmietnuť ohovárať svojho blížneho, extra modlitba za vedúcich v zbore, podriadenosť autoritám, úcta k rodičom, nehanbiť sa za evanjelium v škole či v práci.

Ježiš videl, že ľudia boli „zmorení a rozptýlení”, ale nepohoršil sa nad nimi. Neodmietol ich. Bol pohnutý „hlbokou ľútosťou.” Čím sme pohnutí my, keď vidíme utlačených a doráňaných ľudí? Prejdeme na druhú stranu cesty? Schúlime sa do svojich istôt a spomenieme ich pred Bohom v krátkej formálnej modlitbe? Alebo je naše srdce zapálené Božím súcitom? Iste, sú ľudia, ktorí sú strápení, ale nechcú zmeniť svoj život podľa Božieho slova, alebo ľudia, ktorí chcú zneužiť mäkkosť srdca úprimných veriacich. Mnohí s tým máte osobné skúsenosti. Koľkí z nás sme potom znechutene zašomrali: „Už nebudem pomáhať nikomu. Nemá to aj tak zmysel.” Diabol sa nás snaží odradiť od služby skutočne núdznym práve takýmito negatívnymi skúsenosťami. Buďme však vedení Duchom Svätým! Aj Ježiš mal k farizeom veľmi tvrdé slová a nechal ich v ich mizérii, pretože rozpoznal pokrytectvo ich srdca. Ani my nie sme pod akýmsi falošným náboženským odsúdením: „Ak neposlúžiš tomuto človeku, nie si poriadny kresťan…” Nie, majme otvorené srdcia na jemný hlas Ducha Svätého. On má pre nás mnoho „pocestných”, ktorí príjmu nezištnú službu lásky a nastúpia cestu učeníctva. Na tom je predsa pomazanie Ducha Svätého: „kázať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, vyhlásiť prepustenie pre zajatcov, otvoriť oči slepým a zlomených poslať na slobodu” (Luk 4:18).

Je rozdiel medzi ľudskou ľútosťou a Božím súcitom. Ľútosť sa skloní k trpiacemu a potľapká ho s porozumením po pleci. Súcit sa však skloní k trpiacemu a pomôže mu na nohy. Milosrdný Samaritán obviazal jeho rany, polial ich olejom a vínom (obraz na pomazanie Svätého Ducha), vyložil na svoje zviera a zaplatil hostinskému za ďalšiu opateru. Skutočná láska nie je láskou, pokiaľ ju to niečo nestojí. Láska má vo svojej podstate schopnosť a túžbu obetovať. Keď videl blúdiace zástupy Pán Ježiš, učil ich Božie slovo a uzdravoval ich choroby (Mat 9:35). Boží súcit nielenže uzná ľudské utrpenie, ale má moc človeka z toho utrpenia dostať!

Na záver sa Ježiš obracia k svojim učeníkom. Verím, že jeho oči boli plné Božieho milosrdenstva – myslím, že na ten pohľad jeho učeníci nikdy nezabudli. S pohnutím v hlase povedal: „Žatvy je mnoho, ale robotníkov je málo. Teda proste Pána žatvy, že by vyslal svojich robotníkov do žatvy” (Mat 9:37,38). Budeš jedným z dobrovoľníkov? Staneš sa aj ty odpoveďou na túto Pánovu modlitbu?

img

Podporte našu službu!

Finančná podpora smeruje na náklady s evanjelizáciami na Slovensku a stavbu cirkevnej budovy v Bratislave