Každoročne vyjadrujeme svoj nesúhlas s rastúcim antisemitizmom vo svete pri príležitosti Pamätného dňa holokaustu (ustanoveného Európskou úniou symbolicky na deň oslobodenia Osvienčimu 27.1.). Celé podujatie moderoval v priestoroch Slova života Bratislava pastor Peter Čuřík. Na úvod povedal: „Najlepším spôsobom, ako si uctiť pamiatku obetí holokaustu, je uistiť sa, že židia môžu dnes žiť v Európe v bezpečí a tiež sa postarať o to, aby sa história nemohla účelovo prepisovať.“

Prítomní boli aj predstavitelia ICEJ – Peter Švec a Kamil Maljarčik. Židovské piesne už tradične zaspievala Danka Vráblová s hudobnou skupinou Slova života. Hlboko sa nás dotkla jej krásna pieseň Cesta do Cézarey od Hannah Se Senesh (1921-1944), dievčiny, ktorá sa ako 18-ročná vrátila počas druhej svetovej vojny z Izraela do Európy, aby zachraňovala židov.

Hlavným garantom podujatia je Európska koalícia pre Izrael, vzácnym hosťom tohtoročného večera bol prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD, sám preživší holoakustu. Vo svojom prejave na tému Holokaust a dnešné prejavy antisemitizmu na Slovensku rozdelil antisemitizmus na náboženský, rasový a nový (známy od konca 20. storočia, ktorého prejavom je spochybňovanie štátu Izrael). Podľa pána Traubnera sa na Slovensku prejavuje antisemitizmus niekoľkými spôsobmi – nenávisťou voči židom, a to najmä cez ĽSNS, glorifikáciou Slovenského štátu s pokusmi o jeho rehabilitáciu a protiizraelskými postojmi. V prednáške, ktorú nájdete aj na youtube Slova života Bratislava, zaznelo, že je zarážajúce, že Kotlebu do parlamentu volilo približne 220.000 ľudí a 30 % ľudí do 30 rokov s ním stále sympatizuje. Opakovane však zdôraznil, že z dlhodobého hľadiska situácia na Slovensku nie je horšia než v okolitých krajinách. Akcie sa zúčastnilo asi 130 ľudí. Na záver sa prítomní spoločne modlili za situáciu vo svete i na Slovensku a tiež za prednášky o holokauste na školách, ktoré vykonávajú vyškolení kresťanskí lektori.

Extrémizmus ohrozuje všetkých kultivovaných ľudí

Rozhovor s prof. Pavlom Traubnerom

Univ. prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD je slovenský neurológ. Bol prednostom I. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a predsedom štátneho fondu Pro Slovakia. Je čestným predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Od roku 2015 je podpredsedom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. S manželkou Katarínou majú dcéry Ronnie a Wandu. V minulom roku vyšla o jeho živote kniha od Kataríny Hradskej s názvom „Tak čo vás trápi?“

Chceme sa vám veľmi poďakovať za vašu prednášku. Aké sú vaše prvé dojmy?

To ja sa musím poďakovať vám, pretože tá atmosféra hebrejských piesní, spojená s tým, ako ste ma milo privítali, ma dojala. Som rád, že som mal možnosť prísť medzi vás a zmieniť sa nielen o holokauste, ktorý sa odohral, ale povedať aj o vznikajúcom nebezpečí, ktoré hrozí nielen židom vo forme antisemitizmu, pretože extrémizmus ohrozuje všetkých kultivovaných ľudí a demokratický spôsob života.

Táto téma je vám iste veľmi blízka, pretože ste holokaust prežili…

Bol som síce vtedy len malé dieťa, ale ako neurológ viem, že takéto traumy zanechávajú stopy v psychike človeka. Boli sme presunutí do geta, všetko nám zobrali, našich priateľov vyvraždili. V Ilave nás predtým žilo 300 a vrátilo sa len 11.

Holokaust je zápalná obeť, ale ten výraz nie je najšťastnejší, v skutočnosti je to šoah, teda katastrofa.

Elie Wiesel prišiel s termínom holokaust a vďaka jeho veľkej autorite sa tento termín ujal, zatiaľ čo termín šoah, čo je ľudská obeť, používajú len samotní Židia.

Čo takáto strašná katastrofa zanechá na ľudskej psychike?

Ako neurológ môžem potvrdiť, že to má hlboký vplyv, dokonca aj po mnohých rokoch. V domovoch dôchodcov dnes žije ešte niekoľko storočných starcov, ktorí sú stále silno pohnutí pri spomienkach. Na túto tému sa vyjadrujú skôr umelecky. Sám kresliť neviem, ale veľmi obdivujem každého, kto našiel v sebe silu namaľovať niečo z toho obdobia. U mňa je to predsa len iné, po druhej svetovej vojne to pre mňa skončilo, akoby som sa narodil znovu. V ceste mi nestála prekážka, šiel som za svojou predstavou. Väčšina preživších má už nad 80 rokov, ale stále živé spomienky. Ani ja nemôžem zabudnúť na to, ako ma v strašnej zime maminka spolu so starým otcom zahrievali vlastným telom, aby som nedostal zápal pľúc. Môj starý otec ma vtedy naučil hebrejské modlitby a každý večer sme ďakovali Pánu Bohu, že sme ten deň prežili. Všetci už zomreli, otec pod vplyvom toho utrpenia zomrel veľmi mladý, maminka sa síce dožila vyššieho veku, ale hlboko v sebe ťažko niesla toto obdobie, ktoré sme prežili v strašných podmienkach. Napriek tomu som vďačný, že som sa mohol dožiť aj krásnych vecí; mám tri nádherné vnúčence, ktoré sú vychovávané tak, aby poznali svoje korene.

Mnohí museli čeliť reálnemu antisemitizmu aj po vojne. Dnes je to však pre mladých dosť odťažitá téma…

Ja som bol doma vychovávaný k úcte ku každej ľudskej bytosti. Ešte ako dieťa ma na ulici chytili, zbili a môj prvý stály zub mi chlapci z tehelne vytĺkli z úst kameňom. Kňaz ma vtedy spomenul aj z kancľa, a ich čin verejne odsúdil. Ale inak mám na svoje rodné mesto pekné spomienky, prežil som tam prvých päť rokov života a aj som tam zmaturoval. Potom som sa presťahoval do Bratislavy, kde žijem už skoro 60 rokov.

Je ťažké vyrovnať sa s minulosťou?

Je to ťažké, ale napriek tomu som vďačný Bohu, rodičom a všetkým, ktorí mi umožnili v živote dosiahnuť niečo, čo ma naozaj napĺňa spokojnosťou. Úplne spokojní by sme síce nemali byť nikdy, ale podarilo sa mi dosiahnuť to, v čo som ani nedúfal – ukončiť medicínu s najlepším vyznamenaním, stal sa zo mňa lekár, docent, profesor, dekan fakulty a prednosta kliniky. Z tohto uhla pohľadu tvrdím, že miera antisemitizmu na Slovensku nie je taká veľká, pretože ľudia v mojom okolí mi umožnili toto všetko dosiahnuť, čo pre inoverca nie je v našich podmienkach bežné.

V prednáške ste spomenuli zaujímavý prieskum, ktorý urobila jedna agentúra po páde komunizmu…

Áno, otázka znela, koho by ste nechceli mať za suseda. Najviac ľudí si neželalo mať Róma, ale 58 % si neželalo mať za suseda ani žida. Zaujímavé na tom bolo to, že 80 % ľudí, ktorí to takto vyjadrili, nikdy v živote žida nestretli. Po páde starého režimu sa niektorí z nás dostali aj do televízie a po niekoľkých takýchto reláciách, kde sme sa vyjadrovali k spoločenskému dianiu, to percento kleslo. Ľudia sa presvedčili na vlastné oči, že nemáme ani kopytá, ani chvost (smiech).

V podstate je za antisemitizmom určitá iracionálna nenávisť…

Áno, keď sa ukázalo, že nie sme žiadni vrahovia, tak to percento pokleslo. Podľa posledného prieskumu nás už nechce mať za susedov len 11%, oveľa viac (40 až 50 %) si neželá za susedov Rómov, Maďarov a moslimov. Avšak to nízke percento môže byť spôsobené aj tým, že nás je málo.

Aký je váš vzťah k štátu Izrael?

Otec sa tam nikdy nedostal, ale povzbudzoval ma, aby som tam vycestoval a podľa možnosti aj zostal. Vždy som Izrael obdivoval, pretože kedysi tam nebolo možné cestovať, ale v roku 1990 ma pán prezident Havel pozval, aby som bol súčasťou delegácie spolu s Kňažkom, Mikloškom a mnohými inými. Stretli sa tam československí židia, ktorí emigrovali, bolo nás tam okolo 5000, našiel som tam aj bratrancov. Bolo tam krásne, ale ja som tam nechcel ostať, hoci som vedel, že tam by som sa mal lepšie. Ja som miloval Slovensko, Tatry sú pre mňa predsa len akosi bližšie než izraelská púšť  Podobne majú vzťah ku svojej domovine Židia, ktorí vyrastali tam – oni sú vlastenci, pre nich je Izrael domov. Toto je často nepochopené: sionizmus je láska k vlasti, to nie je nacionalizmus. Tí, čo tam dnes žijú, strach nemajú, hoci neďaleko nich vybuchne aj autobus. Je to, samozrejme, iná atmosféra: ak ide škôlka na výlet, tak s nimi idú štyri ženy so samopalmi… a dlho trvajú všetky prehliadky na letiskách, ale na druhej strane, žiadne izraelské lietadlo ešte nepadlo.

Čo si myslíte, že by sme ako komunita kresťanov mali robiť proti antisemitizmu?

Začať treba výchovou doma a dopĺňať to výchovou v škole. Pomôcť môžu aj zájazdy do Osvienčimu, pretože vždy to s človekom niečo spraví, keď vidí tie haldy topánok, kufrov alebo vlasov. A tiež vy ako cirkevní predstavitelia môžete na túto tému hovoriť. Viete, že pri osobnom rozhovore ma Ján Pavol II nazval „starším bratom?“ Mimochodom, Ježiš bol tiež Žid.

Otázky kládol Peter Čuřík,
na poslednú sa spýtal Peter Švec,
spracoval Martin Hunčár