Aci, ako ho všetci voláme, aj s manželkou Nataškou sú v Slove života Bratislava veľkým požehnaním. Aci hrá v našej hudobnej skupine a má stabilnú prácu, Nataša práve skončila štúdium na vysokej škole pedagogickej a nedávno začala v našom zbore pracovať v detskej službe. Ich životné príbehy stoja za prečítanie. Budú vás možno šokovať, prinútia k zamysleniu, no s istotou vám znova dokážu, aký veľký a milostivý je Boh.
Alexander
Narodil som sa v rodine pastora, mám troch súrodencov. Vyrastal som v živom a prebudeneckom zbore, bol som pokrstený Duchom Svätým a začal hovoriť v iných jazykoch, keď som mal len šesť rokov. Pán Boh sa ma dotýkal pri rôznych príležitostiach, vo vode ma pokrstili v dvanástich rokoch. Mal som rád nedeľnú školu, dodnes si pamätám na rôzne biblické vyučovania, na hostí, ktorí k nám prichádzali. Ľudia na mne videli požehnanie a hovorili mi, že jedného dňa budem kazateľom.
Od zmätku až na dno drogovej závislosti
Keď sa ekonomická situácia sa u nás v krajine zhoršila, veľa mladých odišlo zo zboru, aj rodiny hľadali lepší život v zahraničí. Mal som trinásť a nechápal, čo sa deje. Letné mesiace sme trávili vonku a ja som si na ulici našiel neveriacich kamarátov. Začali ma lákať cigarety, alkohol a napokon aj drogy. Bol som sklamaný, nevidel som pred sebou žiadnu budúcnosť. Zdalo sa mi, že moje výborné známky v škole sú mi nanič. Začal som sám seba presviedčať, že Boh neexistuje. Hlboko v srdci som však vedel, že to nie je pravda. Bola to ale dobrá výhovorka, aby som pokračoval v zatrpknutí a rebélii. Božie povolanie som v myšlienkach zavrhol, chcel som sa stať úspešným advokátom. Začal som obviňovať Boha, cirkev, celú spoločnosť. Stal sa zo mňa márnotratný syn, chodieval som po zábavách, stále som bol v nejakej partii a pravidelne fajčil marihuanu, aby som nemusel „riešiť“ šedú realitu, v ktorej som sa ocitol. Žiaľ, ako osemnásťročný mladík som skončil až na heroíne. Nasledovalo šesť ťažkých rokov. Boh sa ma však nevzdával a aj ja som vo chvíľach súženia a ťažkostí aspoň večer volával k Bohu. Nemal som vieru, ale aspoň nádej, že by ma azda mohol počuť a nejako zmeniť kurz môjho života.
Zlom na mládežníckom tábore
V roku 2006 k nám na týždeň prišli mladí zo Slova života na misiu. Pri našom meste sme zorganizovali mládežnícky tábor. Napriek môjmu žalostnému stavu som sa zapojil, pomáhal som s organizáciou, prevozmi autom, s piesňami, veľmi ma bavilo tráviť čas s mladými zo Slovenska. Obľúbil som si pastora Petra Čuříka, videl som, ako slúži v pomazaní. Na poslednom zhromaždení bola výzva pre mladých, no ja som bol v ten večer vo chválach a pomyslel som si, že nemôžem len tak opustiť svoj nástroj. A keď sa zdalo, že Peter sa už za všetkých modlil, zrazu povedal: „Je tu ešte niekto, za koho sa mám modliť.“ Pochopil som, že je to určené mne. Položil na mňa ruky a ja som na sebe pocítil Boží oheň, hneď nato prišlo aj prorocké slovo. Cítil som Božiu lásku, slzy mi tiekli potokom. Niečo sa vtedy zmenilo, náhle som stratil vášeň pre svetskú zábavu a začal túžiť po živote s Bohom. Už ma nebavilo s kamarátmi chodiť von, vysedávať po baroch. Zostal však jeden veľký problém – závislosť na heroíne.
Konečne slobodný!
Ďalšie roky som zvádzal veľký boj s temnotou. Začal som Bohu viac veriť, viac som po ňom túžil. Nakoniec som v roku 2008 prišiel kvôli štúdiu na Slovensko. Chcel som absolvovať vysokú školu a zároveň navždy skoncovať so starým životom. Utiecť od heroínu, od povrchnosti a hriešneho životného štýlu. Prázdnota, ktorú som pociťoval, bola neznesiteľná. Moje zlozvyky si ma však našli aj na Slovensku. Začal som navštevovať cirkev, ale stále som sa nevedel zbaviť alkoholu, cigariet a drog. Všetko ma to prenasledovalo ako tieň a čím viac som sa približoval Bohu, tým viac duchovnej opozície som zažíval. Trvalo mi dva roky, kým som sa so svojím problémom niekomu zveril. Študoval som v Nitre a navštevoval zbor AC Mozaika. Otvoril som sa pastorovi Mirovi, mal som už dosť skrývania sa a bridilo sa mi pokrytectvo. Zbor mi pomohol dostať sa do strediska Teen Challenge v Seredi, kde som sa začal od drog oslobodzovať. Napriek tomu, že som sa Bohu otočil chrbtom, On ma trpezlivo čakal ako dobrý Otec, vytiahol ma z môjho bahna.
Štúdium v Moskve a stretnutie s Natašou
V roku 2010 som sa v Nitre zoznámil s Natašou. Stretli sme sa v cirkvi, po roku sme začali spolu chodiť. Modlili sme sa hneď od začiatku za Božie vedenie a Pán nám obom potvrdil, že patríme k sebe. Nataša vstúpila do môjho života práve vo chvíli, keď som znášal ťažkú realitu vytriezvenia po dlhých šiestich rokoch závislosti. Poslal ju sám Pán, teraz to môžem potvrdiť už aj s odstupom času. Po roku chodenia som odišiel do Ruska na biblickú školu. Niekoľko rokov som to mal v srdci a šiel som, hoci som tam nikoho nepoznal. Boh zabezpečil financie, našiel som si nových priateľov. Pán sa o všetko postaral, najmä som však rástol v poznaní Slova. Tam som dostal dobré základy, bola to zmena o sto percent. V Moskve som Natašu požiadal aj o ruku. Krátko po návrate sme sa zobrali. Za posledný rok sme zažili veľa dobrého. Mám prácu, ktorá ma uspokojuje, a Nataša úspešne dokončila svoje štúdium. Máme vymodlený byt a všetko, čo mladomanželia na začiatku potrebujú. Pokušenia a slabosti, s ktorými som zápasil, sú preč. Niekedy by som chcel Božie jednanie vo svojom živote urýchliť a naplno Bohu slúžiť, uvedomujem si však, že musím byť trpezlivý. Učíme sa žiť spoločne, zápasíme s časom, podobne ako ostatní okolo nás. Sme však Bohu bližšie než kedysi a to nás oboch napĺňa vďačnosťou. Chceme žiť s Ním a vpred nás poháňa vedomie, že On po nás túži ešte viac než my po ňom.
Nataška
Vyrastala som na dedine. Keď som mala osem rokov, rodičia sa obrátili a o rok nato som sa odovzdala Pánovi aj ja. Bol však čas, keď som sa bála o život a kládla si otázky ohľadne večnosti. Čo sa stane, ak zomriem? Pamätám si na ten deň, keď som činila pokánie, vyplakala sa a ľutovala všetky hriechy. Potom som už jasne vedela, kam raz pôjdem, keď môj čas na tejto zemi vyprší.
V pasci sebaľútosti
Túžila som po Bohu, verila som, že musí mať pre mňa viac, ako som zakúšala v tradičnom kresťanskom prostredí. Po strednej škole som mala plány ísť študovať na vysokú školu, ale doma mi to nevyšlo. Rozhodla som sa venovať jeden rok Pánovi, chcela som ísť na Slovensko. Na prekvapenie som nedostala vízum, lebo škola nebola štátom uznaná. Ostala som sklamaná a uzavretá, boli to dni plné sebaľútosti. Mala som pocit, že sa mi zrútil svet. Cítila som sa úplne na dne, ale naučila som sa, že Pán nalomenú trstinu nedolomí, ale zahojí a vylieči. Pán ma naučil, že mám čakať na Neho a vo všetkom hľadať Jeho vôľu.
Oplatilo sa čakať na manžela
Napokon som sa po modlitbe rozhodla ísť študovať do Nitry. Nikoho som tam nepoznala, ale napriek tomu som tam šla. Pán ma tam ďalej tvaroval a učil ma, ako budovať vzťahy s ľuďmi, ako mu otvoriť srdce. Dozvedela som sa tam aj veľa nového, napríklad o hovorení v nových jazykoch. Vedela som, že musím vykročiť, prekonať rôzne bariéry, ktoré som mala v hlave. Spoznala som tam aj Alexa, svojho manžela, s ktorým si dobre rozumieme. Oplatilo sa čakať na toho pravého. Modlievala som sa za budúceho manžela, veľmi som túžila po tom, aby to bol prvý a posledný muž v mojom živote. Všetky dievčatá už niekoho mali, v ich očiach som bola ako strelená. Kamarátky sa mi snažili nahovoriť, že je to nemožné, ale ja som sa nenechala odradiť. Oplatilo sa. Mám požehnaného manžela, vieme sa spolu modliť a túžime viac a viac po Božom dotyku.
Ako som si našla prácu
Keď hľadáme Jeho kráľovstvo, On nám ostatné veci pridáva. Tak to bolo aj s mojou prácou. Som čerstvou absolventkou, po škole som si začala hľadať prácu ako učiteľka a modlila som sa, aby mi Pán otvoril dvere. Zasielala som životopisy, modlila sa a čakala. Bol to zázrak, z tridsiatich piatich uchádzačov ma nakoniec na jednom konkurze vybrali. Som Bohu za to veľmi vďačná, vidím, ako sa o nás stará a ako nám žehná.