Reformácia
ReformáciaV minulom čísle sme sa začali venovať kľúčovej osobnosti reformácie – Martinovi Lutherovi, ktorý ako mních spoznal ospravedlnenie z viery a spôsobilo to revolúciu nielen v jeho živote, ale v celej nemeckej spoločnosti i v zahraničí. Svojím posolstvom si získal masy, ale aj nepriateľstvo cirkevného zriadenia.
V roku 1521 Luthera pozvali na Wormský snem, kam ho sprevádzal nadšený sprievod podporovateľov. Hoci sa na sneme mohol vyjadriť k svojim názorom, nakoniec mu opäť predložili jedinú možnosť – odvolať. Jeho odpoveď znela:
„Ak nebudem usvedčený z Písma a zdravého rozumu… nemôžem a neodvolám nič, lebo ísť proti svedomiu nie je správne ani bezpečné. Tu stojím. Inak nemôžem. Boh mi pomáhaj.“
Výsledkom snemu bol edikt proti Lutherovi. Na spiatočnej ceste dal Fridrich Múdry Luthera kvôli bezpečnosti tajne uniesť na svoj hrad Wartburg. Po Nemecku sa roznieslo, že ho zabili. Asi rok žil v utajení vo Wartburgu, kde pracoval na preklade Biblie do nemčiny.
Wormský edikt proti Lutherovi hrozil jeho sympatizantom vyhladením, no napriek tomu ho väčšina Nemcov ignorovala. Lutherove spisy boli medzi jednoduchými ľuďmi, ale aj mníchmi a kňazmi populárnejšie než kedykoľvek predtým.
Počas Lutherovej neprítomnosti sa do vedenia nového hnutia postavili jeho dvaja kolegovia z Wittenberskej univerzity – Filip Melanchton a Andreas Karlstadt. Karlstadt začal byť netrpezlivý a začal presadzovať rýchle zmeny – zrušenie spovede, kňazských šiat, celibátu, obrazov. Začali sa nepokoje a vzbury, ľudia ničili kostoly a ubližovali kňazom. Keď sa to dostalo k Lutherovi, napriek nebezpečenstvu cítil nutnosť vrátiť sa do Wittenbergu, kde sa mu vytrvalým kázaním podarilo asi za osem dní situáciu upokojiť.
Luther napriek mnohým hrozbám žil a pracoval ďalších 25 rokov, aj preto, že cisár Karol V. stále proti niekomu bojoval a bol tým zaneprázdnený. Samozrejme, Lutherov život nebol pokojný – bol sústavne centrom kontroverzií a občas aj dôvodom pre vojnu.
Lutherovo učenie o všeobecnom kňazstve a slobode jednotlivca dalo nádej aj utláčaným sedliakom, ktorí počítali s jeho podporou. Napriek tomu, že Luther ich nespokojnosti so stále sa zmenšujúcou slobodou rozumel, sedliacka vojna, ktorá začala bez prípravy v júni 1524, bola aj preňho prekvapením. Sedliaci sformulovali svoje požiadavky, ktoré sa ale nikto neobťažoval riešiť. Luther najprv napísal zmierlivé Napomenutie k mieru, keďže videl pravdu na oboch stranách, no keď sa dopočul, akých násilností sa sedliaci pri povstaní dopúšťajú, napísal spis, v ktorom odobril ich krvavé potlačenie. Následky boli strašné – pri potlačení vzbury zomrelo 100 až 150 000 sedliakov.
Luthera aj reformáciu v Nemecku sedliacka vojna veľmi poznačila – šírenie reformácie sa pozastavilo, vedenie reformácie sa dostalo do rúk nemeckých kniežat a Luther stratil dôveru u jednoduchých ľuďí. Nebola to ale posledná rana na jeho ceste – zhruba v tom istom čase sa od neho odvrátil jeho dovtedy veľký sympatizant Erazmus Rotterdamský, o niekoľko rokov neskôr sa nepodarilo spojiť sily so švajčiarskym prúdom reformácie, s ktorým sa nemecká reformácia nezhodla na učení o Pánovej večeri.
Samostatnou kapitolou je Lutherov vzťah k Židom. Sprvoti bol presvedčený, že evanjelium odmietali najmä kvôli podobe, akú v katolíckej cirkvi stáročiami nadobudlo, a že očistené od falošných tradícií ho s radosťou prijmú. To sa však nestalo a Lutherov pozitívny vzťah k nim sa postupne zmenil až na antisemitizmus. Zostáva otázkou, do akej miery táto nešťastná zmena ovplyvnila reformáciu ako takú.
Príjemnou stránkou jeho života bolo manželstvo s bývalou mníškou Katarínou z Bory, s ktorou mali šesť detí. Do manželstva vstúpil nečakane a bolo pochopené ako akési potvrdenie jeho dovtedajších útokov na nútený celibát kňazov. Hoci boli obaja rozdielnej a nie príliš pokojnej povahy, naučili sa spolu žiť v láske a harmónii a stali sa príkladom pre mnoho veriacich rodín.
Martin Luther zomrel vo veku 63 rokov, unavený celoživotnou prácou. Jeho dedičstvo je obrovské – znovuobjavené posolstvo o ospravedlnení z viery, nie zo skutkov, sa postupne rozšírilo do celého sveta. Jeho preklad Biblie do nemčiny bol prelomovým počinom, ktorý priblížil Bibliu jednoduchým ľuďom, a prispel aj k ďalšiemu vývoju nemčiny ako jazyka.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia