„Máte nejaký vzor?“ Opýtal som sa ho. „No jo, Zděnka“ Odpovedal. Aby som Vás uviedol do obrazu, túto odpoveď mi dal túto sobotu mladý kuchár uchádzajúci sa o prácu. A áno, jeho vzor bol Zdeněk Pohlreich. Cestou domov som rozmýšľal, či mám aj ja nejaký vzor. Našiel som niekoľko, ale ako človeku, ktorý slúži mladým ľudom a navyše sa nedávno stal aj rodičom mi najviac ako vzor rezonoval… vlastne ani neviem či to bol on, či ona, alebo hádam aj oni. O kom hovorím? Nuž…
Jeden z mojich najobľúbenejších Biblických príbehov je starozákonný príbeh o Danielovi. Jeho príbeh sa začína tým, že babylonský kráľ Nabuchodonozor napadne judského kráľa Jehojakima a vrámci svojej koristi si berie domov do Babylona aj perspektívnych mladých mužov, ktorí boli „dôvtipní v každej múdrosti, vyznajúci sa vo vede a rozumejúci umeniu, v ktorých bola sila stáť v paláci kráľovom“ a mal plán ich vyučiť „písomníctvu a jazyku Chaldejov“. Jedným z týchto mládencov je aj Daniel. V tomto čase mal Daniel pravdepodobne 14 alebo 15 rokov. Mladí ľudia v tomto veku sa dnes zvyknú označovať ako „teenageri“. Predtým než budem pokračovať, dovoľte mi uviesť niekoľko postrehov o teenageroch zozbieraných dlhoročným pozorovaním a priamou skúsenosťou. Je veľký rozdiel medzi teenagerom v prítomnosti rodiča a teenagerom v neprítomnosti rodiča. Niekedy až do takej miery, že sa môže zdať, že ide o dve rôzne osoby. Preto aj isté kombinácie neprítomnosti autority a možnosti prístupu k veciam doteraz zakázaným, či skrývaným majú tendenciu dopadnúť tak, ako nezabudnuteľná scéna zo Svěrákovej Obecnej školy kde sa 3 študenti jazykom prilepili na zamrznuté zábradlie hneď po tom, ako riaditeľ školy predtým všetkých žiakov dôsledne varoval.
Keď sa vrátime k Danielovi, tento 15 ročný teenager sa zrazu ocitol presne v takejto situácii – bol ďaleko od domova, od rodičov, od učiteľov, od kňazov, skrátka od akejkoľvek autority a môžeme si len domyslieť aké nové „možnosti“ sa pred ním začali otvárať. Danielova reakcia vo verši Dan 1:8 je preto prinajmenšom neobvyklá na 15 ročného teenagera. „A Daniel si položil na srdce, že sa nebude poškvrňovať pokrmom kráľovým a vínom, z ktorého on pije. A poprosil náčelníka dvoranínov, žeby sa nemusel poškvrňovať“.
Sila a odvaha ísť proti prúdu a odolať „možnostiam“, ktoré sa pred ním otvárali je niečo, čo sa mi na Danielovi nesmierne páči, ale zároveň som presvedčený, že sa to v ňom neobjavilo len tak. A tu sa práve dostávame k hlavnej myšlienke a cez ňu aj k hlavnému hrdinovi o ktorom má byť toto zamyslenie. Má byť o niekom, kto je mojím vzorom. A kto to teda je? Veľmi rád by som o ňom vedel viac, ale nepoznám ani jeho meno. Je to človek, ktorému sa podarilo vložiť do Daniela princípy, pravdu a vieru o ktorej sme hovorili. Človek vďaka ktorému mohol Boh skrze Daniela vykonať všetko to, o čom čítame v knihe Daniel.