Joyce Meyer – Nikdy sa nevzdávaj!

Neúnavné odhodlanie prekonávať životné prekážky

Kniha Nikdy sa nevzdávaj obsahuje takmer päťdesiat príbehov ľudí, ktorí neúnavne kráčali za svojím cieľom: od staviteľa Brooklinského mosta až po chemikov, čo vymysleli samolepiace papieriky na odkazy. Autorka, ktorej knihy sú na Slovensku bestsellermi, ponúka osvedčené metódy, ako sa vyrovnať so životnými skúškami a pripomína, že s Bohom nie je nič nemožné. Sama prešla ťažkými životnými skúškami, ako dieťa bola zneužitá. Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli prekážok a kráčali za vytúženým cieľom. Ponúkame vám úryvok z jednej kapitoly, knihu pripravujeme na vydanie v marci 2015, o podrobnostiach vás budeme informovať v najbližšom čísle VŽ.

Ako čeliť strachu

Jedným z významov slova „báť sa“ je „utiecť“. Keď teda poviem „Nebojte sa!“, mám na mysli: „Neutekajte pred tým, čo vás desí. Nesnažte sa ukryť, ale postavte sa tej situácii zoči-voči, aj keby ste najradšej vzali nohy na plecia.“

Jedna zo žien, ktoré pracujú v našej organizácii, má pozoruhodné svedectvo. Keď sa dozvedela, že trpí vážnou chorobou, rozhodla sa, že pred realitou nebude utekať. Po oznámení diagnózy sa síce zľakla, ale nevzdala sa – vytrvala. Kiežby ste aj vy našli odvahu čeliť strachu v Božej moci, až kým nedosiahnete víťazstvo, ako sa to podarilo Peggy! Toto je jej príbeh:

Štyridsaťosem rokov som si žila „po svojom“, keď som sa zrazu ocitla na pohotovosti. Zaviezli ma tam moje sestry, pretože ich trápil môj výzor: bola som bledá, nedokázala som sa posadiť a ťažko sa mi dýchalo. Mala som zväčšené brucho. 2. mája 1996 mi diagnostikovali rakovinu vaječníkov.

Podstúpila som operáciu, pri ktorej mi z tela odstránili šesťkilogramový nádor a s ním aj celú maternicu. Po štvortýždňovej rekonvalescencii som pol roka chodievala na chemoterapiu.

Keď som sa na začiatku dozvedela diagnózu, vyľakala som sa. Napadlo mi, že asi zomriem. Rakovina bola už v treťom štádiu a ja som mala pocit, akoby mi oznámili rozsudok smrti. Lekári boli mojím stavom znepokojení a jeden z nich mi povedal, že niektoré ženy po podstúpení liečby žijú ešte päť až desať rokov. Neznelo to veľmi povzbudivo, preto som sa rozhodla začať sa modliť a prehodnocovať svoj život. Ako u väčšiny ľudí, aj ja som potrebovala hlasný „budíček“, aby som sa spamätala.

V detstve som chodievala do nedeľnej školy. Verila som v Boha. Keď som sa teraz začala modliť, pocítila som pokoj a získala pozitívny postoj k aktuálnej situácii. Bolo ťažké vysvetliť to priateľom a príbuzným, ale cítila som ubezpečenie, že ak sa nevzdám, všetko bude zas v poriadku.

Chemoterapiu som ukončila v októbri 1996. Priznali mi invalidný dôchodok a povedali, že najbližších päť rokov nemôžem pracovať. Na jednej z mnohých kontrol sa ma lekár opýtal, či sa môže za mňa pomodliť. Súhlasila som. Navrhol mi aj zbor, do ktorého by som mohla chodievať. Na treťom zhromaždení, na ktorom som sa zúčastnila, som Ježiša prijala za svojho Pána a Spasiteľa! To sa stalo 2. marca 1997. Presne rok po tom, čo som si vypočula „rozsudok smrti“, som prijala večný život! Odvtedy slúžim Bohu a nemám rakovinu!

Peggy sa naučila čeliť strachu zo smrti tým, že svoj život odovzdala Pánu Ježišovi. Keď tak urobila, Boh ju uzdravil a ona pochopila, že človeku nepomôže, ak pred strachom uteká; víťazstvo dosiahne vtedy, keď sa s Božou pomocou smelo postaví strachu zoči-voči.

V roku 1989 som sa aj ja stretla s rakovinou. Dva dni po bežnej preventívnej prehliadke mi lekár oznámil, že mám rakovinu prsníka a musím ihneď podstúpiť mastektómiu, pretože nádor je veľmi agresívny. Keby som povedala, že som zostala v šoku a vydesená, boli by to slabé slová. Boh mi však rýchlo pripomenul svoje Slovo a dal mi odvahu napredovať. Napadlo mi, že by som mohla lekárov výrok jednoducho ignorovať a žiť si ďalej. (Ľudia to tak často robia, pretože takto istým spôsobom od problému utečú. Jednoducho ignorujú, čo sa deje a dúfajú, že to samo zmizne. Problém je však v tom, že veci sa samy nevyriešia.) Keby mi Boh bol povedal, aby som na operáciu nešla, nepodstúpila by som ju, ale keďže som v srdci cítila, že to je potrebné, súhlasila som s ňou. Ako Peggy, aj mne hovorili, že rakovina sa môže vrátiť. To však bolo už pred devätnástimi rokmi a ja som doteraz nemala recidívu.

Istá mladá žena tiež unikla smrti o vlások, ale ani ju neodradili negatívne vyhliadky do budúcnosti. Juliane Koepckeová sa po ukončení strednej školy rovnako radovala ako aj ostatní maturanti. Rodená Nemka doštudovala v Lime, hlavnom meste Peru, kde jej otec pracoval ako biológ. Počas letu z Limy do Pucallpa, kde sa jej otec práve nachádzal, Juliane sedela vedľa svojej matky.

Keď lietadlo s deväťdesiatimi dvoma pasažiermi na palube vletelo do nečakanej búrky, Juliane si všimla, že pravé krídlo začalo horieť. Matka vyhlásila: „To je náš koniec.“ Posledná vec, ktorú si Juliane pamätala bolo, ako padá dole, stále pripútaná k sedadlu.

O niekoľko hodín neskôr sa Juliane prebrala kdesi uprostred obrovského amazonského pralesa. Nevidela na jedno oko, mala zlomenú kľúčnu kosť a na ramene hlbokú ranu. Keď sa jej podarilo uvoľniť zo sedadla, začala hľadať svoju matku. Nenašla nič, iba niekoľko prázdnych sedadiel a telá troch mladých žien. Uvedomila si, že ako jediná nehodu prežila.

Juliane bola odhodlaná prežiť, ale nemala ani potuchy, kde sa nachádza, a okolo nej nebolo nikoho, kto by jej pomohol. V hlave sa jej vynorili otcove slová o tom, že ak sa človek v džungli vyberie dolu svahom, vždy natrafí na vodu a voda ho zakaždým dovedie k civilizácii. Tak sa sama vydala na cestu a predierala sa dažďovým pralesom. Počula nad sebou prelietavať lietadlá, ale z hustého porastu im nedokázala poslať žiaden signál.

Po desiatich vyčerpávajúcich dňoch nakoniec našla malú chatrč, v ktorej bola soľ a petrolej – presne to, čo potrebovala na odstránenie červov zo svojej kože. Na jedenásty deň po havárii stretla skupinku poľovníkov z Peru, ktorí ju odviezli na letisko. Odtiaľ sa jej podarilo dostať k otcovi. Juliane sa odmietla vzdať, aj keď netušila, na čo v džungli narazí. Neskôr sa z nej stala zoologička, dnes žije v Nemecku.

Strach zo zlyhania

Strach zo smrti je iba jedným z mnohých druhov strachu, aké nás môžu sužovať. Ľudia sa boja rôznych vecí: výškou počínajúc, pavúkov, až po verejné vystupovanie. Na nasledujúcich stránkach sa chcem venovať takému druhu strachu, ktorý nás hlboko zasahuje – ide o strach zo zlyhania.

Tento druh strachu môže prameniť z viacerých dôvodov: prvým môže byť – čo si o nás pomyslia iní. Nechceme, aby o nás zmýšľali negatívne, nechceme žiť so zlým pocitom zo seba samých, preto sa do ničoho radšej nepúšťame. Nazdávame sa, že sa tým ochránime pred zlyhaním. Strach z neho však môže byť taký silný, že nám zabráni čeliť výzvam a riskovať.

Ak chceme byť smelými ľuďmi, ktorí sa nikdy nevzdávajú, musíme sa tomuto druhu strachu pozrieť priamo do očí. Inak v živote nikam nepostúpime a nedosiahneme vytúžený cieľ. Strach zo zlyhania, ktorému sa nevzoprieme, nám zabráni stať sa ľuďmi, akými nás Boh chce mať. Nezabudnime, že ak sa odhodláme strachu postaviť na odpor, Boh bude s nami. Zapamätajme si: človek zlyháva až vtedy, keď sa prestane snažiť. Múdri ľudia sa z vlastných chýb poučia.

Aj pád je krokom vpred

Strach zo zlyhania nás paralyzuje a bráni kráčať za svojimi túžbami. V konečnom dôsledku môže znemožniť splnenie Božieho plánu. Tento druh strachu nám nahovára, že v istej situácii nie sme schopní urobiť, čo treba, alebo že nedokončíme to, čo sme si predsavzali. Tento druh strachu sa prejavuje najmä vo chvíli, ak máme niečo robiť po prvýkrát. Bojíme sa, že to nedokážeme, preto sa o to ani nepokúsime. Keď sa zameriam iba na vlastné schopnosti, všetko mi naháňa strach; ak svoj zrak upriamim na Boha, získam istotu, že s Ním zvládnem všetko, do čoho ma povolal (pozri Fil 4:13).

Ste stvorení pre dobrodružstvo

Boh nás nestvoril na to, aby sme celý život robili to isté. Každému z nás vložil do srdca túžbu po dobrodružstve a dobrodružstvo znamená skúsiť niečo, čo sme doteraz nerobili. Dobrodružstvo zažívame vtedy, keď sa rozhodneme spraviť niečo iné, niečo na hrane, niečo, čo presahuje našu tradičnú bezpečnú zónu.

Ubezpečujem vás, že ak máte niečo urobiť, Boh vám na to dá silu. Nemusíte sa cítiť byť na to schopní a nepotrebujete na to ani skúsenosti. Stačí vám správna pohnútka a srdce plné viery. Boh nehľadá schopných ľudí, ale takých, ktorí sa mu dajú k dispozícii. Hľadá človeka, ktorý povie: „Tu som, Pane, pošli mňa. Tu som, použi ma. Chcem Ti slúžiť. Chcem pre Teba niečo urobiť!“

Spomínam si na istú nedeľu spred mnohých rokov. V ten deň som sa musela postaviť zoči-voči strachu, ktorý mi mohol zabrániť vstúpiť do hlbšieho vzťahu s Bohom. V tom období som skutočne milovala Pána, ale poznala som iba málo biblických právd a princípov. Vedela som, čo treba urobiť, aby bol človek spasený, ale nerozumela som, ako dosiahnuť víťazstvo, ako zdolávať prekážky, ako žiť v moci a autorite a nechať sa Bohom použiť. Nedúfala som, že by sa môj život mohol niekedy zmeniť.

V spomínanú nedeľu sme v zbore mali misijnú nedeľu. V ten deň sme vždy spievali pieseň: „Tu som, Pane, pošli ma.“ Počas piesne som cítila, ako mi v srdci rastie túžba slúžiť Bohu a z celej sily som spievala: „Bože, tu som! Pošli ma, pošli ma!“ Nemala som potuchy, kam by ma mohol poslať, keďže v tom čase som už mala tri malé deti. Okrem toho som bola zranená žena, ktorú v detstve zneužívali. Mojím cieľom bolo jednoducho zvládnuť každý nový deň. V tej chvíli som však cítila, že Boh ma chcem použiť. Nemala som veľa schopností, ale dala som sa Bohu do rúk. Bola som ochotná povedať. „Možno cestou padnem na tvár, ale ak ma chceš použiť, Pane, pokúsim sa o to.“

Ak chcete, aby vás Boh použil, nedajte sa zastaviť strachom zo zlyhania. Boh vidí nielen vašu aktuálnu situáciu, ale aj miesto, kam sa môžete dostať. Pred Ním nie je skryté to, čo ste doteraz urobili; On vidí aj to, čo všetko s Jeho pomocou dokážete.

Nasledovanie Boha sa občas podobá kráčaniu v hmle: vidíme iba na dva kroky pred seba. Keď ich urobíme, ukážu sa pred nami ďalšie. S Bohom nevidíme vždy jasne do ďalekej budúcnosti, ale ak sme ochotní Mu dôverovať, budeme na vzrušujúcej ceste za obrovským dobrodružstvom, pre ktoré sa oplatí žiť.