Viera, nádej a láska
Viera, nádej a láskaV minulom čísle sme si povedali o husitskom hnutí, ktorého zlaté časy skončili po tom, ako sa umiernené krídlo pridalo na stranu katolíkov a spoločne porazili radikálne (táborské) krídlo. Napriek tejto porážke myšlienka na reformu cirkvi žila v Čechách naďalej.
Umiernené husitské krídlo (známi aj ako utrakvisti alebo kališníci) síce existovalo ďalej vďaka tzv. kompaktátam, v ktorých mali okrem iného povolené vysväcovanie vlastného kňazstva vrátane biskupa, no zo strany Ríma nebola veľká vôľa na ich plnenie. Česi sa márne dožadovali potvrdenia svojho arcibiskupa Jana Rokycanu – nedosiahli ho, ani keď pohrozili pripojením k východnej pravoslávnej cirkvi. Zároveň mali neustále ťažkosti s vysväcovaním svojho kňazstva. Hoci Rokycana stále dúfal, že dostane od pápeža potvrdenie ako biskup, niektorí reformne zmýšľajúci utrakvisti začali hľadať iné cesty. Rokycana im odporučil Petra Chelčického.
Petr Chelčický bol český spisovateľ, prekladateľ a kresťanský mysliteľ výrazne ovplyvnený myšlienkami Jána Viklefa a Jána Husa. V husitskom období udržiaval úzke vzťahy s táboritmi, no radikálne sa s nimi rozchádzal v názore na vojnu – učil, že kresťanský boj je duchovného charakteru a že rozhodujúci zápas o oslobodenie ľudstva nebol vybojovaný násilím, ale smrťou človeka odsúdeného na kríž. Hoci nebol príliš vzdelaný – bol vidiečan venujúci sa poľnohospodárstvu – jeho myslenie v mnohých smeroch predbehlo svoju dobu, napríklad čo sa týka kritiky feudálneho systému.
Reformní kališníci, medzi ktorými bolo nemálo vzdelaných Pražanov, s Petrom Chelčickým nadviazali kontakt a začali študovať jeho diela. Chelčický sa takto stal duchovným otcom vznikajúcej Jednoty bratskej.
Jednota oficiálne vznikla v roku 1457 v Kunvalde, kde prví bratia dostali od kráľa Juraja Poděbradského pozemok a kam odišli po vnútorných krízach a zápasoch o ďalšie smerovanie husitskej cirkvi. Čoskoro pochopili, že ak chcú zostať verní reformácii, musia opustiť predstavu, že cirkev je závislá od postupnosti biskupského svätenia. Začali preto vysväcovať svojich vlastných kňazov a úplne sa oddelili od katolíckej cirkvi. Jednota bratská tak vznikla na troskách veľkého sklamania zo zmaru husitskej revolúcie s tým, že zavrhla program obrany viery mečom.
Hlavným dôrazom Jednoty bol trojitý ideál viery, lásky a nádeje. Väčší dôraz než na učenie alebo cirkevnú tradíciu kládli bratia na praktický kresťanský život. Zo začiatku bola Jednota veľmi oddelená od spoločnosti a zavrhovala napríklad formálne vzdelávanie, tento postoj sa však časom zmenil a bratia sami zakladali školy, ktoré sa stali veľmi kvalitnými a žiadanými. Práve v tomto prostredí sa vypracoval a pôsobil učiteľ národov Ján Amos Komenský, ktorý bol zároveň hlavným biskupom Jednoty.
Medzi veľmi významné počiny bratov z Jednoty patrí preklad Biblie do češtiny známy ako Kralická Biblia. Nazýva sa podľa juhomoravských Kralíc, kde sa nachádzala bratská tlačiareň, v ktorej sa táto Biblia tlačila. Bola to prvá česká Biblia, ktorá nebola preložená z latinskej Vulgáty, ale z pôvodných jazykov – hebrejčiny a gréčtiny. Iniciátorom prekladu bol biskup Jan Blahoslav, ktorý sa na preklade aj výrazne podieľal. Kralická Biblia bola mimoriadne úspešná, v čase prenasledovania bola pre veriacich v Čechách veľkou vzpruhou a posilou a získala si nezastupiteľné miesto v klasickej českej literatúre. Je tiež príkladom, že Jednota bola pokroková, vystihla dobu a skvele využila vtedajší výdobytok techniky – kníhtlač.
Ako nezávislé zoskupenie sa Jednota stala tŕňom v oku nielen katolíckej, ale aj husitskej cirkvi a jej členovia si vytrpeli mnoho prenasledovania. Po bitke na Bielej hore (1620) bola existencia Jednoty v Čechách prakticky znemožnená, rovnako ako existencia ostatných protestantských cirkví. Vtedy mnohí emigrovali, niektorí zostali doma a snažili sa uchovať svoju vieru v tajnosti, iní sa vrátili do katolíckej cirkvi. Napriek všetkému protivenstvu Jednota nakoniec prežila a v 18. storočí zažila nevídanú obnovu a rozmach, ktorý sa spája najmä s menom grófa Zinzendorfa, s jeho statkom v Herrnhute (Ochranove) a moravskými misionármi, ktorí vyšli do celého sveta.
Tomáš Póčai. Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia