Manželia Jankulicovci sú manželský pár, ktorý každý v Slove života Bratislava pozná. Sú veselí, zodpovední a veľmi praktickí. Patria do tímu našich skvelých kuchárov, aj vďaka nim sa môžeme po bohoslužbách porozprávať pri chutnom jedle. Miriam je všeobecná lekárka a Igor zdravotnícky záchranár. Obaja sa zhodujú na tom, že bez Boha by to v živote nezvládli, bol to On, kto priniesol do ich života svetlo a vlastne by sa bez Neho ani nespoznali.
Nikdy nie je neskoro
Igor
Moje svedomie nepripomínalo čistú horskú studničku, ale bratislavskú mláku
Moji rodičia pochádzali z katolíckeho prostredia prísne strážiaceho morálku, zvyky a obyčaje, ale keď sa presťahovali do mesta, kde sa im ponúkali aj iné možnosti, začalo sa zabúdať na nedeľné návštevy kostolov, ako aj na samotné modlitby. Preto som sa po prvýkrát stretol s Bohom až u starých mám na dedine v Smoleniciach, kde som ako malý chlapec chodieval na prázdniny, pretože doma ma nemal kto varovať. Tam bola modlitba každodenným chlebíkom, často sa chodilo do kostola. Fascinovala ma jeho majestátnosť a zároveň aj príjemný chlad v sparnom lete. Zážitkom bola aj dobrá akustika, keď sa spievali žalmy z chórusu. Čoskoro som sa naučil otčenáš, zdravas a iné detské modlitby. Po večeroch sme si aj spievali a pred spaním som sa už tešil, že sa zase pomodlíme. Babička mi potom rozprávala rôzne príbehy z Písma svätého, ktoré ma úplne prebrali, niekedy som potom ešte dlho nedokázal zaspať. Mám na to veľmi pekné spomienky, bolo to krásne obdobie detstva a dospievania. Rád som sa tam vracal, pretože tam som prvýkrát spoznal Pána Boha bližšie.
Keď starí rodičia zomreli, pominul sa mi aj svet Biblie a modlitieb a začal som sa aj ja vzďaľovať Bohu. Konzumný spôsob Bratislavy ma úplne opantal. Mama síce ostala veriaca, ale bola sklamaná z prístupu katolíckych kňazov, a tak sa uzavrela a modlievala sa len doma. Čas plynul ako voda a moje svedomie nepripomínalo čistú horskú studničku, ale mláku. Neraz som sa v živote popálil. Bol som vyučený ako kuchár-čašník, vystriedal som viacero zamestnaní, u polície som robil 10 rokov a momentálne pracujem ako záchranár.
Ako som sa narodil znovu
Zlom nastal, keď som raz stretol u susedov „vychádzajúce slnko“, ktoré ma osvietilo svojou úprimnosťou, láskou a čistotou – moju budúcu manželku Miriam, s ktorou bývame v Podunajských Biskupiciach. Vtedy som sa prvýkrát stretol aj so Slovom života. Keď som na vlastné uši počul chvály plné radosti, úžasne vystihujúce lásku k Bohu, uvedomil som si, že stojím pred bránou niečoho neodolateľného. Nie som žiaden spevák, ale čím viac som ich počúval, tým viac som si ich sám pre seba spieval. Aj kázne pastorov Petra a Martina ma veľmi oslovovali a priťahovali bližšie k Bohu. Zamiloval som si Božie slovo, Starý aj Nový zákon, veľmi to ku mne prehováralo a zároveň usvedčovalo. V roku 2007 som pochopil, že je najvyšší čas prijať Ježiša Krista do svojho života. Po modlitbe pastora Petra som to urobil a nedokázal som sa ubrániť slzám. Uvedomoval som si, že do môjho života prišlo niečo úplne nové a staré je navždy preč. Narodil som za znovu. Odvtedy som sa toho veľa naučil a stále spoznávam nové veci z Biblie. Rád si čítam spoločne s Miriam, ktorá sa stala mojou manželkou, skvele sa dopĺňame a sme si navzájom oporou. Ježiš je centrom nášho života. Sme mu veľmi vďační za nový život a tiež mnohých priateľov, ktorých sme stretli v cirkvi. Sme tam aktívne zapojení, obaja pomáhame v kuchyni, keďže po našich bohoslužbách býva zvykom, že ľudia ostávajú na obed. Veď keď sa duša nasýti, treba pripraviť aj nebíčko do papuľky…
Pán Boh sa nehrá na schovávačku
Miriam
Mamine strachy robili nešťastnou aj mňa
Pochádzam z Dunajskej Stredy, z rodiny, kde mama musela prevziať zodpovednosť za výchovu detí, pretože sa nemohla spoľahnúť na manžela. Otec bol laxný ku všetkému, čo sa týkalo rodiny. Žiaľ, nebol nám príkladom, a veľmi ma trápilo, že nemiloval manželku tak, ako by si to ona priala. Neúcta, ktorú jej dával najavo, ju robila nešťastnou a jej starosti a strachy sa stali aj mojimi starosťami a obavami. Pre toto som voči otcovi pociťovala dešpekt a držala si od neho odstup. Na moju otázku, či Boh je, alebo nie je, som od mamy dostala vyhýbavú odpoveď, hoci pochádzala z tradičného katolíckeho prostredia.
V detstve ma nadchýnali rozprávky, v ktorých láska a dobro víťazili nad zlom. Dojímali ma filmoví hrdinovia, neznášala som nespravodlivosť. Hoci som sama žila v zmätku a neistote, zastávala som sa druhých v škole a neskôr v práci. Nedarilo sa mi žiť, ako som chcela, ale nepadla som ani hlboko, neviem si to vysvetliť, akoby som bola pod nejakou ochranou. Vždy som mala šťastie na ľudí, ktorí mi boli úprimnými priateľmi a vedeli mi v ťažkých situáciách dobre poradiť. Ich rady mi dávali krídla. Pán Boh si ich takto použil, hoci boli tradičnými veriacimi alebo rozhľadenými intelektuálmi. Postupne som sa k Bohu približovala, ťahalo ma to k ľuďom, ktorí sa mi javili úprimní, inteligentní a láskaví.
Moja osobná revolúcia na medicíne
Ďalším medzníkom bolo štúdium medicíny na vysokej škole v Prahe, kde som stretla svoju budúcu krstnú mamu Vierku Žabkovú, pochádzajúcu z Banskej Bystrice, vtedy ešte krátko obrátenú. Mala so mnou veľkú trpezlivosť a vedela prakticky odpovedať na každú moju otázku. Ona bola tým mostom, cez ktorý som sa dostala k Ježišovi. Znovuzrodenie bola pre mňa osobne fascinujúca skúsenosť. To, že môžem čítať Písmo sama a rozumieť mnohému z toho, čo sa tam dočítam, bola úplná revolúcia. Predtým som do Biblie hľadela ako teľa na nové vráta. Obávala som sa o svoj život, no zrazu to ťažké bremeno zo mňa spadlo. Porozumenie, že nie sme deťmi evolúcie bolo nadnášajúce a oslobodzujúce. Pochopila som, že ľudský život má tú najvyššiu hodnotu a zmysel. Dodnes ma dojíma tá večná pravda, že môj hrdina existuje, zomrel za mňa na kríži a vstal z mŕtvych. Som veľmi vďačná Bohu za to, že sa mi dal spoznať a odstránil moje pochybnosti a neistoty. Dnes viem, že viem, že viem. Je to jedinečná skúsenosť, ktorú môže zažiť každý. Pán Boh sa nehrá na schovávačku, ale každému chce dať vedieť, že je láska a že náš život má nejaký konkrétny zámer.
Aspoň na chvíľu chcem niesť bremeno so svojimi pacientmi
Aj v našej rodine prišlo k zmenám, Pán uzdravil naše vzťahy. Pracujem ako lekárka a každodenne sa stretávam s ťažkými ľudskými osudmi. Je mi jasné, že každý človek si nesie svoje bremeno, ktoré ho ťaží. Musím si dávať pozor, aby som si to nebrala až príliš k srdcu, lebo utrpenie druhých sa ma dotýka. No aspoň na chvíľu chcem niesť bremeno so svojimi pacientmi a On mi s tým pomáha. Viem, že bez Boha by som to nezvládla. Môj manžel je zdravotník, a tak si v tejto oblasti dobre spolu rozumieme a často máme príležitosť pomôcť ľuďom v rámci našich povolaní. Okrem odbornej rady sa im snažíme priniesť aj nádej v podobe dobrej zvesti evanjelia, aby vedeli, že Boh je tu aj pre nich a je pripravený im pomôcť aj viac, než to dokážeme my ľudia.
Ako sa ty ako lekárka pozeráš na uzdravenia Božou mocou? Nezdá sa ti to ako šarlatánstvo?
Vôbec nie, mnohokrát sme boli svedkami, že vnútorné uzdravenie človeka viedlo i k fyzickému uzdraveniu. Ak pacient verí v moc modlitby, môže mu to len pomôcť.
Ak je pravdou, že Pán Boh uzdravuje choroby, načo sú potom lekári?
Veda a viera sa nevylučujú, ale dopĺňajú. Dodnes sa pozastavujeme nad tým, ako úžasne telo funguje. Pozorujeme ten zázrak, vieme popísať tie najdetailnejšie biochemické procesy, vývoj plodu, prácu imunitného systému či mozgu. Ale stále ostáva otázka, ako je to možné.
V akých prípadoch netreba váhať s navštívením odbornej zdravotnej pomoci?
Medicína je na vysokej úrovni a dokáže liečiť takmer všetko, ale nevie nás urobiť šťastnými, nevie zastaviť starnutie, nemá liek na strach, hnev či smrť. My praktickí lekári občas len „hasíme“, pritom by niekedy stačilo, ak by ľudia prestali fajčiť, viac sa hýbali, neprejedali sa a hneď by sa cítili lepšie.
Aký je tvoj postoj v otázke interrupcií, teda umelého prerušenia tehotenstva?
Interrupciu neschvaľujem, po splynutí dvoch buniek vzniká potenciál pre jedinečné stvorenie, ktorého autorom je sám Boh.