Dobrodružná misia v Mjanmarsku
Slnko sa skláňa za obzor, keď konečne dorazíme na koniec sveta. Sme v Sialam, na temene kopca v dedinke s 560 obyvateľmi. Po príhovore starostu, pastora a kultúrnych tancoch sa ozýva domorodý tradičný spev sprevádzaný akýmisi gajdami a hlbokým zborovým bučaním. Ozve sa niekoľko výstrelov z pušky na našu počesť, pristavia pred nás drevené kreslá a plánujú nás niesť. Mám strach, že z nás chcú urobiť Jupitera alebo iných bôžikov. Parun ma upokojuje, že to nehrozí. Štyria chlapi ma nesú na dvoch tyčiach ako faraóna, akýsi muž vykrikuje niečo do megafónu, dedinčania kráčajú vedľa nás, a pobehujúce deti skandujú. „Nech ich Boh požehná!“
Divoká cesta
Na letisku v päťmiliónovom Yangoone, najväčšom meste Mjanmarska, už čaká pastor Parun na náš tím – Vieru a Sebastiana z Dubaja a mňa. Ubytúvame sa v hoteli, v ktorom slogan na recepcii vystihuje tunajšiu atmosféru: „Zaujíma nás práca, nie ľudia.“ Jašteričku loziacu po stene si vážim, aspoň zlikviduje tých pár komárov v izbe, aby som nedostal maláriu.
Pri návšteve zmenárne sa cítim nepríjemne. Nemajú tu bankovky vyššej nominálnej hodnoty, a tak nám za doláre dávajú plnú tašku peňazí. Na pár sekúnd si pripadám ako bankový lupič. Rýchlo nasadáme do taxíka, no ani tu sa človek necíti bezpečne. Keď na blikajúce červené svetlá prechádzame cez železničný priechod, dúfam, že doma sa niekto poriadne modlí.
Na ďalší deň už letíme z Yangoonu do Kalaymayo. Medzipristátie v Mandalay má byť len krátkou prestávkou. O to väčšie prekvapenie zažívame, keď nás nútia vystúpiť s odôvodnením, že lietadlo už ďalej nepoletí. Vraj meškáme a pristávacia plocha v Kalaymayo nie je osvetlená. Nestrácame dobrú náladu a vyťahujeme gitaru. Na worshipové piesne sa začínajú schádzať budhisti. Traja z nich sú takí otvorení, že ihneď prijímajú Ježiša ako svojho Pána. Nastupujeme do prenajatého auta a prechádzame cez nočné Mandalay, niekdajšie sídlo kráľov. V aute nás to hádže všetkými smermi, hoci ideme sotva tridsiatkou, hlavy máme doudierané. Z Kalaymayo stúpame do 2000 m.n.m. Cesta sa kľukatí nad priepasťou, pod nami sú oblaky ako také vatové vankúšiky. Miestni sa tu modlia: „Daj nám dnes našu každodennú stravu,“ chlieb vynechávajú, lebo je tu takou vzácnosťou, že sa podáva len ako liek. Žalúdok si začína zvykať na zeleninu s ryžou. Pretože sme hostia, na večeru dostávame aj hydinu. Domáci si pochvaľujú aj mäso z tigra, vraj je veľmi sladké. Parun nás poúča, že veľmi zdravé sú aj malé opičky. Keď hovorí, že nepohrdne ani psom, som nesmierne rád, že mám na tanieri kura.
Pred nami je ďalší náročný deň. Čaká nás stokilometrová jazda na motorkách z mestečka Thantlang. Okolitá príroda pripomína Eden, prechádzame desiatkami bystrín a horských potokov, v čistučkej malej riečke Hvi Awh, kde bolo treba skákať po kameňoch, sa Sebastian vykúpal aj s foťákom. Môj život je v rukách sedemnásťročného chlapca, ktorý balansuje centimetre nad polkilometrovou priepasťou.
V Sialame sme strávili niekoľko dní. Všetky bohoslužby boli spontánne a zúčastnila sa ich takmer celá dedina. Viera hovorila veľa o Duchu Svätom, mne dal Pán posolstvo o Gedeonovi, ktorý sa skrýval pred nepriateľmi. Zdá sa mi, že títo ľudia sú na tom veľmi podobne. Trpeli, boli utláčaní a nemali o sebe veľkú mienku. Vnímam, že Boh ich chce poslať, aby šli s evanjeliom aj do iných oblastí.
Prvými cudzincami po sedemdesiatych rokoch
Moja prilba sa kdesi stratila, podávajú mi inú – maskáčovú s hákovým krížom. Riešim dilemu – ísť bez prilby do dediny Hmunhalh a riskovať život alebo prísť do dediny ako misionár s nacistickou helmou? Našťastie zisťujem, že hákový kríž sa dá odlepiť… Aj tu nás vrelo vítajú. Naším príchodom sa naplnilo proroctvo jednej miestnej ženy, že sem príde Američan (Sebastian mal americké občianstvo) a nastanú veľké zmeny. Mali ste vidieť ich užasnuté tváre, veď sme tu boli prvými cudzincami po 70-tych rokoch.
Na rozdiel od nás žijú Chinovčania permanentne v kríze, len o tom nevedia a nesťažujú si. Zabudnite na dôchodky a iné podpory zo strany štátu. Sú úplne sebestační. Pred niekoľkými rokmi im tu hlodavce požrali všetku úrodu a ťažko na nich doľahol hladomor.
Kritická situácia nastala deň pred naším odchodom, keď vážne ochorel Sebastian. Vracal, mal hnačky, bol dehydrovaný a nakoniec odpadol. Akoby zázrakom sa tu objavili zdravotné sestričky. Najbližší lekár a primitívna nemocnica je sto kilometrov odtiaľto, no tieto sestričky nám so svojou výbavou spadli akoby z neba. Do rána bolo Sebastianovi oveľa lepšie. Pred dverami nás však čakajú hotové bambusové nosidlá, ktoré miestni v noci vyrobili, ak by plán „A“ nevyšiel. Štyria chlapi ho boli pripravení niesť džungľou až do mesta.
Cestou späť sa zastavujeme v mestách, navštevujeme aj hlavné mesto Hakhu s 25000 obyvateľmi. Krčiem tu veľa nenájdete, zato kostoly, modlitebne a cirkevné ústredia sú na každom rohu. Chinovčania sú kresťanský národ, približne 90 % populácie sú evanjelikáli a letniční. Kážeme v menšom zbore, do ktorého sa natlačili študenti z internátu. Nerozhodných vedieme ku Kristovi, na ďalší deň ich prichádza ešte viac. Oceňujem tunajší ošarpaný hotel, prah očakávaní sa mi natoľko posunul, že mi nevadia uhynuté chrobáky v posteľnej bielizni, poslušne sa umývam v sude so studenou vodou a svietim si čelovkou.
V Kalaymayo kážeme v jednom zbore, kde nás vôbec nečakali. Na druhý deň prichádza omnoho viac ľudí. A na tretí deň sa tu koná plánovaný tréning pre sedemdesiat pastorov z okolia. Jednou z najväčších výziev je to, aby sa kresťania neuzavreli do seba vo svojich štvrtiach, ale mali zbožnú túžbu a víziu osloviť a zasiahnuť budhistov.
Mojou poslednou zástavkou je detský domov v Yangoone, ktorý podporuje sestra Viera s nadáciou Dobrá budúcnosť a nádej. Deti sa stretávajú na bohoslužby v akomsi šiatri, ktorí si zbúchali z kurína, keď im skapali sliepky. Na výzvu zareagujú dvaja budhistickí mladíci od susedov. Mladí gitaristi sú naozaj pomazaní, nemaznajú sa s detičkami, ale vedú ich do hlbokého uctievania. Na záver sa za každé z nich modlím ako otec. Objímam ich a plačem. Oni majú slzy v očkách tiež a sľubujú mi, že sa budú po návrate za mňa modliť.
Martin Hunčár