Návrat k Písmu
Neskorý stredovek bol obdobím sklamania z veľkých teologických systémov scholastiky, o ktorej sme písali v predošlých číslach, a tiež hľadania nových ciest, ako sa priblížiť k Bohu. Niektorí hľadali cestu v mystike – medzi najznámejšie osobnosti mystiky v tomto období patria napr. Tomáš Kempenský, Katarína zo Sieny a tiež Johanka z Arku. Postupne sa ale na viacerých miestach začal formovať aj iný prúd, ktorý neskôr vyústil do hnutia, ktoré vošlo do dejín ako reformácia. Toto hnutie postavilo dôraz na Písmo ako jedinú záväznú autoritu v oblasti viery.
Jednou z prvých lastovičiek prichádzajúcej reformácie bol anglický teológ John Wycliffe, niekedy nazývaný „rannou hviezdou reformácie“. Hoci žil viac ako 100 rokov pred Martinom Lutherom, jeho spisy získali vplyv okrem rodného Anglicka napr. aj v Čechách, kde inšpiroval Jána Husa. Hoci zrejme neexistuje priama spojitosť medzi Martinom Lutherom a Wycliffom alebo Husom, ich myšlienky boli v mnohom veľmi príbuzné a osobnosti ako John Wycliffe sa neraz označujú ako predreformátori.
John Wycliffe pochádzal z Yorkshiru. Študoval a neskôr učil v Oxforde. Získal široký ohlas ako vynikajúci prednášateľ a autor diel o logike a metafyzike. Pôsobil v kráľovských službách ako teologický poradca a v roku 1374 dostal od kráľa Eduarda III. farnosť v Lutterworthe, ktorú mal na starosti až do svojej smrti v roku 1384.
John Wycliffe bol odvážny a priamy muž, ktorý sa veľa venoval štúdiu Písma a tiež praktickému životu veriacich. Ako taký videl veľa neporiadkov v cirkevnom systéme, ktoré ho znepokojovali. Nepáčili sa mu najmä obrovské majetky cirkvi, ktoré videl, že sú neraz spravované nespravodlivo. Preto sa v ňom sformovalo presvedčenie, že ak cirkev spravuje majetky zle, svetská moc má právo jej ich odobrať. Toto bolo, samozrejme, tŕňom v oku cirkevnej vrchnosti, na druhej strane bezohľadný syn kráľa Eduarda III. ho za to vďačne podporoval. Wycliffe sa na základe svojho presvedčenia usiloval cirkev reformovať.
V roku 1378 bol voči pápežovi Urbanovi VI. zvolený protipápež Klement VII, ktorý sídlil vo francúzskom Avignone. Tento stav, nazývaný ako veľká schizma, trval takmer 40 rokov a ukončil ho až koncil v Kostnici v roku 1417. Určite aj toto prispelo k tomu, že Wycliffe po roku 1378 odmietol celú tradičnú štruktúru stredovekej cirkvi. V diele O pravde Svätého Písma formuloval myšlienku, že Písmo „je najvyššou autoritou pre každého kresťana, je normou viery a každej ľudskej dokonalosti“. Na druhej strane však nepoprel, že významnú úlohu pri výklade Písma mali cirkevní otcovia, a teda jeho názor ešte nie je taký vyhranený ako názor neskorších reformátorov, ktorí formulovali zásadu „jedine Písmo“.
V roku 1379 napísal dielo O moci pápeža, v ktorom pripustil možnosť hlavy viditeľnej cirkvi, ak táto bude naozaj nasledovať apoštola Petra v jeho jednoduchosti. O tri roky neskôr už napísal, že hlavou cirkvi je Kristus, a nie pápež. V roku 1380 v diele o eucharistii poprel učenie o transsubstanciácii ako nelogické, nebiblické a nezodpovedajúce učeniu starej cirkvi. Týmto útokom na jednu z najobľúbenejších dogiem rímskej cirkvi stratil podporu kráľovho syna a mnohých oxfordských sympatizantov. Jeho situácia sa ešte zhoršila, keď mu pripísali zodpovednosť za vzburu roľníkov v roku 1381. Napriek odsúdeniu jeho učenia Wycliffe 31. decembra 1384 zomrel prirodzenou smrťou. Až koncil v Kostnici prikázal vykopať jeho kosti, spáliť ich a hodiť do rieky.
Svoje tvrdenia Wycliffe podporoval Bibliou. Túžil, aby k Biblii mali čo najlepší prístup aj jednoduchí ľudia. To viedlo k veľmi významnému počinu – k prekladu Biblie z latinčiny do reči bežných ľudí, hovorovej angličtiny. Hoci sa zdá sa, že Wycliffe sám na ňom nepracoval, na preklad dohliadal a po jeho smrti ho dokončila skupina jeho žiakov v Oxforde a Lutterworthe.
Wycliffe inšpiroval mnoho kazateľov, ktorí začali šíriť evanjelium medzi jednoduchými ľuďmi. Títo kazatelia, známi ako lollardi, žili v jednoduchosti a pretrvávali napriek silnému prenasledovaniu. Rímska cirkev presadila, aby lollardi boli trestaní smrťou. Niektorí boli upálení, ale ich myšlienky sa nestratili. V nasledujúcich storočiach sa John Wycliffe a lollardi stali inšpiráciou pre reformačné kruhy vo Veľkej Británii. Pri pohľade späť vidieť, že ich dielo malo veľký priamy aj nepriamy vplyv a vydláždilo cestu reformácii a návratu k Písmu ako autorite pre veriacich. Aj myšlienka prekladu Biblie do reči zrozumiteľnej jednoduchým ľuďom dodnes žije a šíri sa cez spoločnosť Wycliffe Bible Translators (Wycliffovi prekladatelia Biblie), ktorá pracuje na prekladoch Biblie do jazykov rôznych menších národov a kmeňov.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia