Pred pár dňami som sa vrátil z dovolenky v Izraeli. Až na to, že ma tam chytil nejaký chrípkový vírus a ja som ochorel tak ako už dávno nie, to bola veľmi príjemná a dobrodružná dovolenka. Bolo úžasné cestovať po krajine a byť fyzicky na miestach, o ktorých som doteraz len čítal a počúval. Niektoré miesta boli úplne iné než som si ich predstavoval. Najmä Nazaret a okolie Galilejského mora bolo hornaté a zelené, čo v porovnaní s mojou predstavou polopúšte a viac menej roviny, bolo celkom zaujímavým objavom. Strávil som tam dokopy 8 dní a spolu s manželkou a ešte jedným manželským párom sme videli Tel Aviv, Cezareu – kde bol väznený Pavol v Herodesovom paláci, Haifu s horou Karmel – kde Eliáš pobil 450 Bálových prorokov, Nazaret – kde Ježiš prežil 30 rokov života, Meggido, Galilejské more a miesta kde Ježiš kázal a nasýtil 5000 zástup, Kafarnaum – kde žil Peter, rieku Jordán, Jericho, horu pokušenia, Mŕtve more a samozrejme Jeruzalem. Všetky tieto miesta na mňa zanechali dojem. Niektoré dobrý, niektoré lepší a niektoré až taký dojem nezanechali. Jedna vec však na mňa zanechala dojem najsilnejší a vlastne to nebola vec, ale niečo, čo som si tam uvedomil.
Ako som sa tak prechádzal biblickými miestami a mestami tak som si uvedomil, že všetky tie miesta a mestá sú rozpadnuté. Áno, viem, neznie to ako veľké zjavenie, ale ako som sa tak pozeral na ruiny Kafarnaumu, kde žil Peter, a na údajné pozostatky jeho domu, uvedomil som si ako som vďačný za to, že Peter nedal všetku svoju energiu na budovanie svojej rybárskej kariéry, alebo tomu, aby mal najkrajší a najväčší dom s výhľadom na Genezaretské more, ale staval niečo omnoho väčšie a dôležitejšie, niečo, čo je tu aj po 2000 rokoch. Uvedomil som si, že na svete sú veci, ktoré sa vidia a ktoré sa raz rozpadnú a stratia svoju hodnotu, a potom sú tu veci, ktoré sa nevidia, ale sú večné a ich hodnota zostáva nezmenená. Že nie je dôležité či naozaj jeden z hrobov v Jeruzaleme bol naozaj hrob v ktorom bol Ježiš, ale to, že ten hrob je prázdny. Uvedomil som si tiež, že ak investujeme do toho „čo sa nevidí“, je to investícia ktorá nezanikne, nerozpadne sa, ale zostane tu aj potom keď my tu už nebudeme. Investícia, ktorá je pre večnosť.