Skôr než sa definitívne dostaneme do druhého tisícročia, zastavíme sa ešte pri jednom zaujímavom hnutí, ktoré pôsobilo najmä vo východných regiónoch Byzantskej ríše v 7. – 9. storočí. Sú to paulikiáni, veľké hnutie, ktorého hodnotenie nie je ľahké ani jednoznačné, keďže prakticky všetky informácie, čo dnes o nich máme, pochádzajú od katolíckej cirkvi, ktorá ich po celú dobu prenasledovala. Keď volila voči nim takéto tvrdé a nekresťanské metódy, prečo veriť tomu, čo o nich hovorí? Je to v mnohých ohľadoch podobná situácia ako v prípade charizmatického hnutia montanistov z 2. storočia. Na základe dostupných informácií je ťažké rozhodnúť, či paulikiáni naozaj držali isté falošné učenia, z ktorých boli obviňovaní, či mali len príliš zjednodušenú teológiu, alebo išlo v skutočnosti o reformné hnutie, ktoré jednoducho nevyhovovalo oficiálnej cirkevnej hierarchii.
Pôvod paulikiánov je na východe Byzantskej ríše južne od Arménska, ktoré bolo prvou kresťanskou krajinou. Pôvod ich názvu je neznámy, niektorí ho odvodzujú od antiochského biskupa Pavla zo Samosaty, ale keďže v hnutí bol dosť veľký dôraz na apoštola Pavla a jeho listy, toto môže byť lepšie vysvetlenie. Tieto skupiny existovali už nejaký čas, keď sa k nim pripojil Konštantín, neskôr zvaný Silvanus. Tento Konštantín okolo roku 653 prijal doma istého Saracéna na ceste zo zajatia, ktorý mu daroval drahocenný rukopis štyroch evanjelií a Pavlových listov. Konštantín ho začal horlivo študovať a zmenil si meno na Silvanus podľa spoločníka apoštola Pavla. Čítanie Písma ho ale viedlo aj k niektorým nepopulárnym stanoviskám a keď odmietol uctievanie obrazov a iné povery byzantskej cirkvi, pohneval proti sebe úrady. Následne musel ujsť a útočisko našiel v Kibosse v Arménsku. Jeho úspešná práca medzi katolíkmi aj pohanmi ho doviedla až k pohoriu Taurus a do západných častí Malej Ázie. Keďže jeho výsledky boli veľké, neušiel pozornosti cisára Konštantína Pogonata (668 – 685). Ten v roku 684 vydal rozhodnutie proti zborom veriacich paulikiánov a menovite proti Konštantínovi.
Konštantín bol v prenasledovaní usmrtený, ale jeho smrť zanechala silné svedectvo. Simeon , veliteľ pri jeho poprave, sa pod vplyvom toho, čo videl, po troch rokoch obrátil a odišiel do Kibossy, kde prijal meno Titus. Hnutie sa ďalej šírilo a keď sa o „heretikoch“ dopočul cisár Justinián II. (685 – 695 a 705 – 711), dal ich aj so Simeonom upáliť. No toto zaobchádzanie vyvolalo ešte väčšiu odvahu a horlivosť, takže vyšlo kázať ešte väčšie množstvo kazateľov a zbory rástli. Jedným z ďalších ich vodcov bol Sergius (arménsky Sarkis), ktorý kázal v rokoch 800 – 834.
Keď sa dostávame k otázke, v čo vlastne paulikiáni verili a čo učili, máme veľmi obmedzené zdroje. Katolícka cirkev ich obviňovala predovšetkým z manicheizmu, čo ale bola obľúbená „nadávka“ všetkým heretikom. (Manicheizmus bolo dualistické učenie o nezmieriteľnom rozpore medzi hmotou a duchom, podobné gnosticizmu, ale vychádzajúce z perzského zoroastrizmu. Volalo sa podľa zakladateľa Máního.)
Keď sa ale pozrieme na jediné pôvodné dielo, ktoré sa od paulikiánov zachovalo, Kľúč pravdy, ktoré bolo r. 1898 preložené z arménčiny, v ňom sa prejavujú ako reformné hnutie. Autor je neznámy, ale s hlbokým citom hovorí o potrebe pokánia a viery a následného krstu, a „nie tak, ako tí, ktorí krstia nerozmýšľajúcich a nekajúcich.“ Z tejto knihy tiež vidieť, že paulikiáni brali svoju vieru veľmi vážne a boli neraz ochotní za ňu trpieť až na smrť. Autor ďalej hovorí proti uctievaniu obrazov, panny Márie a svätých.
Za cisárovnej Teodory (asi 815 – 867) boli paulikiáni tvrdo prenasledovaní a systematicky vyvražďovaní. V rokoch 842 – 867 vraj v prenasledovaní zahynulo až 100 000 ľudí. Ikonoklastickí cisári k nim boli tolerantní pre svoj odpor k obrazom. (Ikonoklasti resp. obrazoborci boli odporcovia uctievania obrazov. Niektorí cisári boli za uctievanie obrazov, niektorí proti.) Jeden z cisárov ich presťahoval na Balkán na obranu proti Bulharom. V desiatom storočí sa ďalší presťahovali na Balkán, kde pravdepodobne prispeli k vzniku ďalšieho podobného kontroverzného reformného hnutia bogomilstva.
Aj keď teda nevieme s istotou veľa o učení paulikiánov, musíme vyzdvihnúť, že v čase, keď bolo „v móde“ masové pokresťančovanie pohanských národov, boli hnutím, ktoré kládlo dôraz na osobnú vieru a takým spôsobom sa aj šírilo. Paulikiáni často rozprávali o svojej viere s inými a aj preto ich bolo len veľmi ťažké zastaviť.
Zdroje:
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva. Banská Bystrica: Trian, 2007
Wikipédia – Slobodná encyklopédia
Spracoval: Tomáš Počai