Smrť hokejistov Kontinentálnej hokejovej ligy Lokomotiv Jaroslavľ, ktorí tragicky havarovali hneď po vzlietnutí lietadla smerujúceho do Minska na úvodný zápas ligy, otriasla verejnosťou po celom svete. Aj u nás i v Čechách, ktorým zomreli traja českí reprezentanti.
Podobne pohnutí boli aj ľudia za biblických čias, keď na osemnástich padla veža v Siloe či ďalší Galilejčania, ktorých krv zmiešal Pilát s ich obeťami. Keď Pán Ježiš videl, ako boli pohnutí týmito udalosťami, vyhol sa otázke prečo sa to stalo a odpovedal im takto: „Ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ (Lk 13:3). Potom pokračoval tým, že oni neboli väčší vinníci oproti ostatným Jeruzalemčanom. Na záver zopakoval to, čo už raz povedal, že ak nebudú činiť pokánie, podobne zahynú.
Ani ja sa nechcem zamýšľať nad zlou úrovňou ruskej techniky či nedodržiavaniu predpisov a neplánujem ani hľadať vinníka. To je v kompetencii iných. Skôr som milo prekvapený, ako širokú verejnosť v Čechách i na Slovensku táto udalosť zasiahla. Niet pochýb, že ľudia ako Pavol Demitra, ktorý bol kapitánom slovenskej reprezentácie, patrili k významným osobnostiam ľadového hokeja a dokonca aj po ľudskej stránke boli príkladom. Podobne máme v pamäti tragédiu, ktorú zažili Poliaci, ktorých lietadlo takisto havarovalo, pričom došli o život významní politici. Vtedy bolo na nohách celé Poľsko.
Prečo sa však tak málo zaujímame aj o inú biedu, bolesť či smrť? Veď denne zomierajú desaťtisíce ľudí v Ázii a v Afrike úplne bez povšimnutia. Majú asi smolu, že nie sú dobrým námetom na správy a tak sa o nich dozvie len ten, kto sa o to aktívne zaujíma. Na rozdiel od vyššie spomenutých tragédií by sme mnohých z týchto ľudí mohli zachrániť. Nemuseli by zomierať hladné deti, ktoré za to nemôžu, či iní ľudia, ktorí síce prežili hurikány alebo zemetrasenia, no stratili úplne všetko. Väčšina ľudí, vrátane neveriacich, sa asi zhodne na tom, že ľudia sú si pred Bohom rovní. Prax však túto teóriu nepotvrdzuje. Len veľmi málo pomáhame skutočne trpiacim, núdznym a osamoteným. Na príklady nemusíme chodiť ani do tretieho sveta. Jeden známy zo Švédska mi raz povedal, že ak tam niekto zomrie, nie je neobvyklé, keď mu nikto nepríde na pohreb!
Havárie a im podobné nešťastia sú strašné a čo je azda ešte horšie, budú sa opakovať aj v budúcnosti. Mojou nádejou je, že takéto tragédie okrem veľkých emócii, ktoré časom pominú, privedú ľudí nielen k spomienkam na zosnulých, ale aj k zamysleniu nad vlastným životom a tým, čo bude po smrti. Nech nám rezonujú v srdci slová Pána Ježiša o pokání. Pokánie potrebujeme konať a aj kázať. Ako to robil dávno pred nami i Ján Hus. Keď som bol predvčerom v Prahe, nikto z domácich Pražanov mi nevedel povedať, kde je Betlémska kaple, v ktorej tento Boží muž pôsobil. Keď som ju nakoniec našiel, slzy sa mi tisli do očí. Čo bude s týmto mestom? A čo bude s nami? Všade hrala hudba a ľudia v okolitých podnikoch spokojne konzumovali miestne špeciality. Tisíce ľudí sa „promenádovalo“ po Karlovom moste. Na Staromestskom námestí horelo desaťtisíce sviečok za troch českých hokejistov… Ale v tú istú noc zomrelo na našej planéte desaťtisíce ľudí, ktorým sviečku nikto nezapálil.