Istý predavač banánov v Indii chodil od domu k domu a ponúkal banány. Bol nimi celý obvešaný. Jedna pani, ktorá jeho klopanie na dvere nepočula, otvorila bránu, až keď bol pri ďalšom dome. Keďže si chcela nejaké banány kúpiť, rozhodla sa na neho zavolať, aby sa vrátil. Bez dlhého premýšľania zakričala: „Hej, Banán, vráť sa, prosím ťa, sem!“ Človek, ktorý predával banány, sa na to vôbec neurazil a o malú chvíľu sa vrátil.
Možno je pre nás tento príbeh trochu úsmevný a nepasuje celkom do našej kultúry. Sme unavení z rôznych podomových predajcov a aby nás niekto otravoval ešte aj s banánmi, to naozaj nepotrebujeme. Týmto príbehom však chcem ilustrovať niečo celkom iné. Tento jednoduchý Ind, ktorého meno vôbec nie je podstatné, niesol banány. To bola v podstate jeho identita, na ktorú po zavolaní aj zareagoval. To, čo v živote „nesieš“, vytvára tvoju identitu. Dá sa o tebe povedať, že „nesieš“ Krista? Možno namietneš, že je to veľmi teoretické a diskutabilné, veď každý kresťan vlastne nesie Krista. Táto skutočnosť sa však dá overiť v praxi. Je ostatným ľuďom, ktorí ťa aspoň trochu poznajú jasné, že si kresťan? Ak v tebe vidia Neviditeľného, ak v nedokonalom vidia Dokonalého, tak potom naozaj nesieš v živote Krista.
Ak ťa však poznajú len ako náruživého hokejového fanúšika, či usilovného pracovníka, alebo akéhosi osamoteného čudáka, o ktorom nikto ani nevie, čo je zač, niekde je problém. Kristus v tebe je príliš skrytý. Musí byť v tebe zjavený, potrebuje sa cez teba osláviť. Alebo sa možno stalo aj niečo horšie. Kristus sa ocitol na vedľajšej koľaji a vytvára len akési duchovné pozadie v tvojom vnútri, pričom prvé husle hrá v tvojom živote niekto alebo niečo iné. Niektorí strávia hodiny len tým, že čítajú všetko možné o svojej futbalovej hviezde alebo nejakom hudobnom idole, nenechajú si ujsť ani jeden zápas či koncert. Na koníčkoch nie je nič zlé, pokiaľ nepohlcujú všetok tvoj voľný čas. Len ty sám vieš, čo v živote „nesieš“. Nesieš to, čoho je plné tvoje srdce. A podľa čoho spoznáš, čoho je plné srdce? Započúvaj sa do svojich slov. Lebo čoho je plné srdce, to hovoria ústa. To, o čom najviac rozprávaš, je niečo, čo vládne v tvojom živote. Ak to nie je Ježiš, jednaj s tým!
Je čas dať Pána opäť na prvé miesto, aby kraľoval v tvojom živote, čo sa následne prejaví aj na tvojej identite. Viac ako administrátor, kuchár či mechanik budeš pre svoje okolie kresťan. Pravdepodobne ti niektorí nebudú vo všetkom rozumieť, možno ťa pred druhými aj ohovoria, a predsa ťa budú vnútorne obdivovať. Svätosť totiž druhých ľudí dráždi a zároveň priťahuje. Budeš im kohosi pripomínať: Krista, o ktorom počuli kedysi dávno. Azda sa im dokonca v mysli vybaví aj nejaký príbeh z Písma svätého. A ak budeš „niesť“ Ježiša verne aj naďalej, môžeš očakávať, že po ňom zatúžia viac, ako tá pani v Indii po banánoch.
Pamätám si, ako na mňa počas základnej vojenskej služby niektorí vojaci posmešne volali: „Hej, Ježiško, poď sem!“ Neurazil som sa, lebo som vedel, že za týmito slovami bol ukrytý hlad po Bohu. Nemýlil som sa. Pod povrchom skrývali zvedavosť a mali mnoho otázok, na ktoré som s radosťou mohol odpovedať. Vtedy som sa cítil najšťastnejším človekom na svete. Dá sa predpokladať, že mnohí z nich zabudli na moje meno, no určite nezabudli na to, že stretli zvláštneho vojaka – kresťana, ktorý im prinášal Krista.