Jaro Minár je vedúcim misijnej skupiny Slovo života v Galante. Spolu s manželkou Ankou žijú v Nitre, kde vlastnia realitnú kanceláriu. Najstaršia dcéra je už vydatá, no v ich domácnosti s nimi ešte žijú ďalšie dve deti – Adam a Sára. Minárovci si dávajú záležať na tom, aby čo najviac večerov trávili v rodinnom kruhu. Pred pár rokmi to však u nich doma vyzeralo celkom inak…
Jaro, prezraď nám, aké si mal detstvo? Vyrastal som v harmonickej rodine, v pokoji a láske. Rodičia ma učili úcte k druhým, skromnosti a slušnému správaniu. Vychovávali ma v katolíckej viere a od detstva až do svojich 18-tich rokov som pravidelne navštevoval kostol. Odnepamäti to bola viera mojich predkov, nič iné som nepoznal a každé iné náboženstvo, či učenie som považoval za nepravdivé, ba až nebezpečné. O Bohu som počul, ale nepoznal som ho.
Počas dospievania som cítil potrebu dozvedieť sa niečo viac, ale zostalo len pri čítaní nejakých kníh, či príbehov o „živote“ po smrti, alebo svedectiev ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Držal som sa však v bezpečnej vzdialenosti od akýchkoľvek radikálnych zmien v oblasti viery.
Ako si sa zoznámil s manželkou?
Počas štúdia na vysokej škole som sa zoznámil s Aničkou, po určitom čase som sa dozvedel, že je evanjelička. Denne sme sa vídavali, bolo nám spolu dobre a zamilovali sme sa. Rozdiely vo vierovyznaniach neboli pre nás prekážkou. Po necelom roku sme sa vzali.
Spočiatku sme skôr z akejsi zotrvačnosti striedali návštevy v katolíckom a evanjelickom kostole, avšak po čase sme spoločne presedlali na evanjelické bohoslužby. Hoci sa mi to z pozície katolíka ťažko priznávalo, zdalo sa mi, že to evanjelici brali zodpovednejšie a úprimnejšie vo vzťahu s Bohom (aj keď uznávam, že nie všetci).
Kedy ste začali mať problémy v manželstve?
Po pár rokoch sa bezstarostná láska, ktorá nepozná prekážky, akosi začala strácať pod nánosmi starostí, povinností a problémov, ktoré prináša život. Anička prišla z rodiny, v ktorej zažila veľa stresu, nepokojov, kriku a znevažovania, čo dosť negatívne ovplyvnilo jej život. Bola veľmi citlivá a niekedy som jej správaniu nerozumel. Ja som jej zase nevenoval už toľko času, prestal som bojovať o jej priazeň, náš vzťah zovšednel. Pribúdali nedorozumenia, výčitky a hádky, ktoré sa niekedy vyhrotil i až na neznesiteľnú úroveň. Manželka sa chcela so mnou rozviesť. Vôbec som si neuvedomoval svoju vinu. Myslel som si, že má na mňa prehnané nároky a neváži si, čo robím. Bol som z toho otrasený, znechutený a rozbitý. Nevidel som žiadne reálne východisko a bol som odhodlaný nejako to pretrpieť aspoň kvôli našej dcére. Nefajčil som, nechodil som do krčmy, ani za inými ženami, venoval som sa len svojmu koníčku po večeroch doma. V zamestnaní som bol na vedúcej pozícii a celkom dobre som zarábal. Mali sme byt, auto, finančne sa nám darilo a myslel som, že robím pre rodinu všetko, čo je v mojich silách.
A ako si to vnímala ty, Anka?
Nad svojím vlastným životom som sa prvýkrát skutočne zamyslela, keď som mala 31 rokov. S hrôzou som zistila, že napriek tomu, že navonok pôsobil úspešne – mali sme veľký 3-izbový byt, dobré auto, rozbehnutú kariéru, zdravie, navonok usporiadané manželstvo, šikovnú zdravú dcéru – nebola som so svojím životom spokojná a cítila som prázdnotu. V srdci som mala veľa bolesti z odmietnutia, neodpustenia a horkosti. Dokázala som byť veľmi výbušná, panovačná a pyšná. Naopak v práci som bola veľmi plachá, bála som sa vyjadriť vlastný názor, pretože som mala obrovský strach. Až na jednom kresťanskom koncerte som si uvedomila, že moje pokrytectvo, pretvárka a klamstvo sú jedna obrovská špina. Túžila som po zmene, no nevidela som z tejto situácie žiadne východisko. V tomto čase sme sa stretávali s priateľmi, veriacimi, ktorí nám hovorili o živom Bohu, ktorý nás miluje.
Jaro, kde nastal zlom?
Po desiatich rokoch manželstva, v ktorom sa striedali dni pokoja a harmónie s dňami vzájomných konfliktov a neriešiteľných situácií v našom vzťahu, sa stalo niečo zvláštne. Zoznámili sme sa s mladým manželským párom, ktorý nám hovoril o svojom vzťahu k Bohu a o tom, ako Boh úplne zmenil ich životy. Ich životné príbehy vyzerali ešte hroznejšie ako naše a keď sa mi ten muž priznal, akú má za sebou minulosť, bol som pohoršený a utešoval som sa, že až tak hlboko som neklesol. Keď potom hovoril o pokání z hriechov a obrátení k Bohu, uznanlivo som prikyvoval a zároveň oponoval, že mňa sa to netýka, pretože ja až tak zle na tom nie som. Nevnímal som potrebu niečo na sebe meniť, cítil som sa dostatočne dobrý a spravodlivý. Pyšne som odpovedal, že sa určite nájdu ľudia, ktorí to potrebujú, ale ja nie. Stretli sme sa niekoľkokrát a pri našich rozhovoroch sa vždy reč dostala na tému Boh a viera. Znova a znova som počul o Božej láske a dozvedal sa veľa citátov z Biblie, ktoré môj známy používal pri každej téme. Až prišiel ten prelomový večer.
Mal som vtedy tridsať rokov a myslel som, že môj svetonázor, ktorý celé roky v škole formovala Darwinova teória a vedecké, socialistické, či iné ľudské ideológie, je už dostatočne sformovaný a jasný natoľko, aby som ho nemusel meniť. Sedeli sme s našimi priateľmi doma v obývačke a celý večer sme už hovorili iba o Bohu. Božie slovo prenikalo do môjho srdca čoraz hlbšie. Cítil som, že moje doterajšie predstavy o živote sa rúcajú ako domček z kariet. Nechápal som, ako je to možné a nevedel som, čo ďalej. Naši známi sa tesne pred odchodom opatrne spýtali, či by sa mohli s nami pomodliť. Prikývli sme bez obáv. Pamätám si len to, že ďakovali Bohu za naše stretnutie… Potom sa v mojom vnútri rozpútal oheň. Zrazu som si uvedomil, že vôbec nepoznám zmysel svojho života, že žijem v hriechoch, ktoré pokrytecky schovávam a v skutočnosti som prázdny a neviem, kam idem. V hĺbke duše som volal k Bohu a prosil: „Pane Bože, takto už ďalej nemôžem, ak naozaj si taký, ako som o Tebe teraz počul, prosím, pomôž mi a odpusť mi!“ Dovtedy som sa porovnával s ľuďmi, ktorých som považoval za horších odo mňa, teraz som však stál pred tvárou bezhriešneho Božieho Syna – Ježiša Krista a cítil som, že som hriešny a zasluhujem si trest. Bolo mi úzko a úprimne som sa rozplakal ako malé dieťa, ktoré prichytia, keď urobí niečo veľmi zlé. Bolo mi v tej chvíli naozaj veľmi ľúto, akým životom som dovtedy žil, hanbil som sa za seba. A vtedy sa stal zázrak – slzy mi ešte stekali po rukách, v ktorých som si držal tvár, na pleciach som vnímal mocný tlak batoha svojich hriechov, keď zrazu niekto prišiel a akoby ten batoh odstrihol veľkými nožnicami. Okamžite to zo mňa spadlo a cítil som sa slobodný a ľahký ako pierko. Vedel som, že Ježiš mi odpustil! Úplne to zbúralo moju dovtedajšiu predstavu o Bohu. Zrazu bol pre mňa blízky a osobný ako nikdy predtým. Cítil som jeho lásku a prijatie. Ešte som mal v očiach slzy, no rozosmial som sa a moje vnútro naplnil úžasný pokoj a radosť. Je zaujímavé, že veľmi podobnú skúsenosť vtedy zažila aj moja manželka. Vôbec sme sa na tom nedohodli, ani sme len netušili, čo sa v ten večer udeje. Najskôr sa za svoje slzy hanbila, ale keď počula môj hlasný plač, odovzdala sa do Božích rúk bez váhania aj ona.
Anka, aké pocity si pritom mala ty?
Najskôr som sa cítila strašne. Plne som si uvedomovala, že odplatou za moje hriechy je smrť. Cítila som sa bezmocná, lebo som vedela, že to nezmením, aj keby som po celý zvyšok svojho života robila dobré skutky. Zároveň som si uvedomovala, že Boh nechce, aby som bola odsúdená. Tak veľmi ma miluje, že z lásky ku mne poslal na Zem svojho Syna. Boh mi vlastne nastavil zrkadlo a ponúkol nový život. Vtedy som sa rozhodla žiť pre Neho a poprosila ho o odpustenie. Odrazu som sa cítila očistená a prijatá niekým, kto je svätý a čistý. Takto som sa znovu narodila.
Vyzeráte obaja spokojne. Ale nie je to len nejaký emocionálny zážitok?
Určite nie. Prejavilo sa to totiž trvalou zmenou. Prestal som používať nadávky, klamať a ubližovať ľuďom. Boh zachránil moje manželstvo a celú moju rodinu. Naučil ma vážiť si druhých, milovať a odpúšťať. Spoznal som, že dávať je lepšie ako brať. Božie slovo sa stalo mojím každodenným chlebom a modlitba sa pre mňa stala rozhovorom s Bohom. V mojom živote ešte sú veci, ktoré potrebujem zmeniť, ale mám jasný cieľ. Boh mi dáva silu prejsť cez prekážky, keď sa pomýlim, a pomôže mi vstať, keď spadnem. Viem, že som zachránený a nikdy sa nechcem vrátiť späť. A spoznal som aj úžasných ľudí – bratov a sestry z celého sveta. Odvtedy som zažil ešte veľa odpovedí na modlitby, ale ten najväčší zázrak navždy zostane ten prvý – to, že sme ho spoznali osobne.