Ivanka
IvankaPochádzam z najkrajšieho kraja nášho maličkého Slovenska, z Liptova. Spolu so staršou sestrou sme doma pomáhali rodičom na záhrade, okolo domu či v domácnosti. Naši rodičia sú veľmi pracovití, usilovní a cieľavedomí: chtiac-nechtiac sa kus z toho nalepilo aj na nás. Okrem toho je náš kraj lyžiarskym rajom. Aj my sme každú zimu, takmer každý víkend, strávili na lyžiarskych svahoch vyštípané liptovskou zimou, zohrievané teplým čajom. V rodine sme sa nikdy nerozprávali o tom, kto stvoril svet (alebo ako vznikol), prečo sme tu, kto je Boh a či vôbec existuje, aký je život po smrti, a či je vôbec život po smrti?
Moja lyžiarska kariéra sa začala na základnej škole v športovej triede. V tomto období som nečakane po prvý raz počula o Jeruzaleme z rozprávania mojej spolužiačky, ktorá tam bola na poznávacom zájazde. Začalo ma zaujímať, čo je to kresťanstvo a aké to bolo v Jeruzaleme za čias Ježiša. Nevedela som však, ako sa modliť. Spolužiačka ma naučila základné katolícke modlitby a neskôr nám učiteľ angličtiny rozdal letáčiky s detskou modlitbičkou za odpustenie hriechov. Možno mi neuveríte, ale začala som sa modliť každý večer. Žiadny kostol, žiadna Biblia, žiadny farár, žiadna teológia, … iba moja večerná modlitba.
V roku 1994 som nastúpila na gymnázium. Sadla som si k dievčine menom Katka. Skamarátili sme sa a spolu sme to takto ťahali až do maturít. Katka mi prvýkrát rozprávala o Ježišovi z Nazareta ako o priateľovi a o Božej láske cez príbeh Davida Wilkersona. Začala som Katke viacej dôverovať a tešila som sa, že sme na rovnakej “vlne”. Prijala som pozvanie na mládež k evanjelikom do Hýb a neskôr som začala aktívne navštevovať mládež a všetky zborové aktivity v Liptovskom Hrádku. Na jednom seniorátnom stretnutí mládeže som obrazne stála pod krížom, kde mi náš nebeský Otec odpustil všetky moje hriechy a previedol ma z tmy do svetla. Plakala som a bola som šťastná. Na modlitby som už nepotrebovala žiadne naučené slová, začali prirodzene vyvierať z môjho vnútra.
V roku 1998 som nastúpila na vysokú školu do Bratislavy. Veľmi som sa bála, že zas pôjdem do cudzieho sveta sama. Ale Pán sa o všetko postaral vopred – všade naokolo boli kresťania. Tu v Bratislave som sa po prvýkrát stretla s charizmatickými zbormi a prejavmi Ducha Svätého. Nerozumela som tomu a vytvorila som si akýsi mentálny blok. Zobrala som teda Bibliu a študovala Skutky apoštolov a prejavy Ducha Svätého v ranej cirkvi. Čosi sa zmenilo a začala som po tom túžiť. Na jednej evanjelizácii s Billom Smithom na internáte Mladá Garda som prijala dar Ducha Svätého a začala som rozprávať v nových jazykoch. Bola to milosť študovať na vysokej škole, bývať s kresťanmi a modliť sa. Napriek tomu, že som bola vo veľkej Bratislave, nebola som viac osamelá.
Koniec môjho vysokoškolského štúdia negatívne poznačil veľmi zvláštny vzťah s jedným kresťanom. Už som nechcela, aby sa niečo podobné zopakovalo. Nehľadala som životného partnera, bola som dosť samostatná, a to mi stačilo. Začala som pracovať pre jednu medzinárodnú spoločnosť a zároveň som navštevovala zbor Slovo života. Keďže som mala veľa voľného času, vypĺňala som ho športovými aktivitami. Raz ma kolegyňa pozvala na splav Malého Dunaja, čo bolo pre mňa niečo úplne nové. Nikdy v živote by som si netrúfla povedať, že k svojmu budúcemu manželovi ma Božie cesty privedú cez šport. V tom čase som ani nehľadala partnerský vzťah. Jediné, za čo som sa modlievala, bolo: “Bože, ja a môj dom ti budeme slúžiť…” Róbert, ktorý organizoval splav Malého Dunaja, sa snažil niekoľkokrát nadviazať so mnou mailovú komunikáciu ohľadne ďalších športových aktivít.
Tento človek je dnes pre mňa jedným obrovským svedectvom o Božej milosti a Jeho láske k nám. Róbert bol a je veľmi otvorený a vnímavý človek. Snažil sa počúvať a porozumieť tomu, čo cítim a čo pre mňa znamená zbor. Nechápal, keď som vravela, že asi pre neho nebudem tou správnou partnerkou. Chcel mi načúvať a poznávať moje pocity a názory i neistotu. Róbert však ešte nebol kresťanom. Tento fakt sa raz a navždy zmenil po tom, ako sa s ním pastor Peter modlil modlitbu spasenia.
Róbert, ja a náš nebeský Otec, dnes vytvárame šťastnú a harmonickú rodinu. Dodnes si čerstvo pamätám čas príprav na našu svadbu. Predstava, že sa zo mňa stane “žienka domáca” ma desila, ale milovala som človeka, za ktorého som sa chcela vydať. Dnes, po takmer dvoch rokoch manželstva, už viem, že som získala omnoho viac v porovnaní s tým, čo som si myslela, že strácam…
Spoločne sme sa pustili do projektu na kúpu nášho bytu. Všetko sme to stihli ešte pred oficiálnym vypuknutím finančnej krízy. Ďalším svedectvom je aj to, že samotná výstavba a kolaudácia bytov prebehla takmer na deň presne ako určil developer. Náš byt je ten najkrajší a najslnečnejší – vďaka Bohu, že je pri tom všetkom spolu s nami. Je to ovocie, ktoré v našich životoch vidia aj naši rodičia a rešpektujú, že v nedeľu sme v zbore medzi kresťanmi.
Vďaka Bohu za túto cirkev, duchovný príbytok a široké pole práce. Modlíme sa, aby sme “nezakopali naše hrivny”, ale aby talenty, ktoré nám Boh dal, prinášali úžitok.
Róbert
Dnes, keď sa zamýšľam nad svojím životom, musím povedať, že bol síce zaujímavý, ale niečo mu chýbalo. Bol som bezproblémové dieťa a veľa som športoval. Rodičia ma vychovali s láskou ako najlepšie vedeli a za to som im nesmierne vďačný. Ale o Bohu sa nehovorilo. V mojom blízkom okolí bola len “krstná”, ktorá verila (a aj verí) v Boha, ale nikdy som sa ani s ňou na túto tému nerozprával. Pasívne som prijímal informácie, ktoré ma obklopovali a všade som hľadal len vedecký základ.
Prvé zvesti o Bohu som dostal na základnej vojenskej službe. V tom čase sestra s manželom čakali dieťa a poprosili ma, či by som mu nebol krstným otcom. Podľa predpisov katolíckej cirkvi som ako “nastávajúci krstný” musel absolvovať prijímanie a birmovku. Aj keď som zďaleka nezmenil svoj svetonázor a naďalej kráčal po vlastných cestách, aspoň som začal uvažovať o Božej existencii.
Po čase som sa zoznámil s dievčaťom a táto známosť prerástla v lásku. Začali sme plánovať spoločný život. Naďalej som sa o kresťanské náboženstvo zaujímal, ale s Bohom som nemal žiadny osobný vzťah. V tom čase som bol nesmierne šťastný a zaľúbený. Aj napriek istému odmeranému postoju rodičov mojej nastávajúcej voči mne (musím skonštatovať, že aj medzi mojimi rodičmi a ich budúcou nevestou), všetko sa pripravovalo na svadbu. Potom nastalo niečo, čomu som nechcel rozumieť. Necelé štyri týždne pred termínom bola svadba zrušená (pre informáciu, mal som 31 rokov). Vtedy som sa ešte viac upäl na Boha a snažil sa hľadať odpovede na moje otázky.
Približne osem mesiacov nato som stretol Ivanku. Už pri prvom stretnutí (na splave Malého Dunaja) ma niečím zaujala. Vyžarovalo z nej niečo nádherné a čisté. Postupne, ako som ju viac spoznával, sa mi aj viac otvárala cesta k Bohu. Prvýkrát ma priviedla na nedeľné zhromaždenie zboru Slova života niekedy v novembri 2006. Napriek tomu, že to bola pre mňa nová a nepoznaná skúsenosť, cítil som sa príjemne. Spočiatku som navštevoval nedeľné zhromaždenia hlavne kvôli Ivanke, ale teraz viem, že Duch Svätý ma postupne premieňal. Keď sme s Ivankou začali vážne plánovať svoj spoločný život, boli sme pozvaní na seminár pre budúcich manželov určený pre snúbenecké páry. Hneď na prvom stretnutí (začiatkom leta 2007) ma pastor viedol v modlitbe spasenia a vtedy som sa plne odovzdal Ježišovi. Začal som viac prijímať Božiu nádhernú prítomnosť.
S Ivankou sme začali pripravovať svadbu. Najväčším problémom bol asi “priebeh obradu”, nakoľko ani naši rodičia, ani zástupcovia úradu nemali skúsenosti s charizmatickou cirkvou a nevedeli, čo majú od toho čakať. Teraz môžem s istotou tvrdiť, že v ten svadobný deň sa náš Boh oslávil nádherným spôsobom. Tak ako sme sa obávali o každú časť programu, všetko vyšlo nad naše očakávania. Vrcholom dňa bol samotný obrad. Bolo tam nádherne cítiť Božiu prítomnosť, ktorá pôsobila na všetkých, aj keď väčšina z prítomných boli neveriaci (vrátane našich rodičov). Boh takto vypočul naše modlitby i modlitby mnohých bratov a sestier z cirkvi, ktorí sa za nás prihovárali. Odvtedy začal náš spoločný manželský život ako trojpramenný povrázok vystužený Ježišom Kristom. Tento vzťah bol krátko po svadbe potvrdený aj vodným krstom, ktorý sme spoločne prijali 17.11.2007.
Dnes Bohu spoločne slúžime
Musím povedať, že od momentu, keď som stretol Ivanku, nabral môj život iné rozmery. Odvtedy, ako som sa modlil modlitbu spasenia, prestal som mávať problémy so “sennou nádchou”. V spoločnom živote s Ivankou vidíme napĺňania našich modlitieb. Okrem už spomínanej svadby spomeniem aspoň niekoľko svedectiev. Náš spoločný byt a všetky starosti okolo finančného zabezpečenia a riešenia všetkých technických detailov. Obidvaja sme v roku 2007 zmenili zamestnania, v ktorých pre seba nachádzame nové možnosti. Aj v oblasti služby pre Pána vnímame Jeho pomazanie. V súčasnosti s Ivankou slúžime pri projekcii na nedeľných zhromaždeniach a pripravujeme turistické a športové aktivity pre zbor. Ivanka navyše vypomáha pri spravovaní internetovej stránky Slova života, ja sa zase viac venujem práci s deťmi.
Záverom tejto našej spoločnej výpovede by sme chceli poďakovať Bohu za všetko, čo vykonal v našich životoch a aj za to, čo má ešte pre nás pripravené. Teraz vieme, že Boh má s nami nádherné plány a chceme mu zostať verní až do konca.