Jeden chorý, ktorý prežil nevládny v úbohom stave až 38 rokov, raz povedal Ježišovi: „Pane, nemám človeka, ktorý by ma, keď sa pobúri voda, dopravil do rybníka, ale kým ja idem, už iný schádza predo mnou“ /Ján 5:7 b/.
Ten na jeho sťažnosti zareagoval nasledovne: „Vstaň, vezmi svoje ležisko a choď!“ Netreba dodávať, že na veľké prekvapenie ľudí naokolo a pravdepodobne aj dotyčného muža, sa naozaj uzdravil a mohol odísť domov po svojich. Vďaka Bohu, že to všetko dopadlo dobre, zamyslime sa však na chvíľu nad slovami toho človeka, ktorý tam ležal paralyzovaný duchovne, duševne i telesne takú dlhú dobu. Mohli by sme ich zhrnúť do dvoch viet: Viera v človeka a súťaživosť s ostatnými.
Tento nezdravý postoj je typický aj pre ľudí dnešnej doby. Je možné sa s ním stretnúť aj u veriacich, ale častejšieho ho nájdeme u neveriacich. Dalo by sa to vyjadriť nasledovne: Čím menej ľudia dôverujú Bohu, tým viac dôverujú človeku. Všimli ste si to pri inaugurácii nového amerického prezidenta? Niet pochýb o tom, že zapôsobil na mnohých Američanov. Mnohí sa však mylne domnievajú, že vyrieši aj tie problémy, ktoré jednoducho nemôže ovplyvniť. Ľudia však v niečo veriť potrebujú, chtiac nechtiac si musia nájsť nejaký objekt.
Aj tento človek z evanjelií vkladal dôveru v človeka. Na jednej strane to bolo pochopiteľné, lebo nevedel chodiť, na druhej strane tento krok obyčajne nevedie nikde inde ako do sklamania. Ak sa však ľudia k Bohu neobrátia, tak opätovne, možno celkom nevedomky, vložia svoju dôveru do človeka a čoskoro čelia opäť sklamaniu. Raz tento kolobeh vyústi do toho, že ľudia, ktorí sa nedajú poučiť, naletia Antikristovi, jeho šikovným trikom a navonok milým a dobre znejúcim slovám.
Ako sa vymaniť zo začarovaného kruhu sklamania? Prestať veriť v človeka a začať dôverovať Bohu. Týmto prehlásením nechcem povedať, že by sme nemali rešpektovať autority. Autority – v spoločnosti i v cirkvi sú dané od Boha. Je však obrovský rozdiel medzi rešpektovaním autorít a vkladaním neopodstatnenej dôvery v ne na úkor dôvery v samotného Boha!
Dovoľte mi ešte chvíľu pozastaviť sa nad súťaživosťou. Zdravé trhové prostredie, ktoré umožňuje, aby si jednotlivé firmy konkurovali a navzájom tak súťažili, je iste v poriadku. Nič lepšieho sa zatiaľ nevymyslelo. Tí starší si ešte dobre pamätáme, ako brzdilo pokrok socialistické hospodárenie, ktoré takúto súťaž neumožňovalo.
Na osobnej úrovni však porovnávanie a súťaživosť pôsobí devastujúco. Dovolím si povedať, že čím sú si ľudia menej istejší v tom, ako ich vidí Boh, tým viac sa snažia zapôsobiť na ostatných. Takýto ľudia sa neštítia použiť všetky možné prostriedky, aby svojich kolegov predbehli a postúpili na nejaké lepšie platené miesto. Ak však druhých okolo seba vidíme ako konkurentov a nie ako spolupracovníkov, paradoxne takáto súťaživosť pokrok neprináša, ale ho o to viac brzdí. Nehovoriac o veľkých duchovných škodách. Veď z čoho sú dnes ľudia najviac sklamaní, unavení a zničení? Z narušených vzťahov v rodine a v práci!
Liekom, ako sa dostať z pretekov nezdravej súťaživosti, je jednoducho „odísť do boxu“ a dať si na chvíľu pauzu. Uvedomiť si, že Boh ma miluje takého aký som a prijal ma aj s mojimi nedokonalosťami. Treba pochopiť, že nemá zmysel sa s nikým porovnávať, pretože buď upadneme do pýchy alebo do odsúdenia. Musíme sa uistiť, že žijeme v Božej vôli a že náš život je v Božích rukách. Je teda na ňom, aby nám otvoril dvere, požehnal nás a spôsobil, že nájdeme priazeň aj u ľudí.
Čo dodať na záver? Opusťme dôveru v človeka a súťaživosť a namiesto toho vykročme tým správnym smerom – dôverujme Bohu a tomu, ako nás vidí On.